Slnko, miestami oblačno

Nedeľa na bratislavskej hrádzi bola dňom ako z pohľadnice. Ak teda neberieme do úvahy peklo tých 45 stupňov Celzia nad jej asfaltovým povrchom. Pokojná atmosféra, krásne, čisté, až gýčovo modré nebo. Jarnú sviežu zeleň vystriedala slnkom spálená tráva. Leto. Iba málo ľudí okolo mňa presvišťalo na bicykli či korčuliach. Žiadni bežci ani bežkyne. Tí, čo zostali doma, mali rozum.

09.07.2015 14:00
debata

Úporná horúčava a šport nie sú práve najideálnejšia kombinácia. Ja som k tým rozumným nepatrila. Na hrádzu ma zlákal Festival Divokej vody v Čunove a moja neodolateľná mestská kolobežka.

Neodbytný pocit, že som precenila svoje sily, sa dostavil už po niekoľkých kilometroch. Zvrtla som sa do zákruty smerom z hrádze na príjazdovú cestu, po ktorej jazdia autá, s úmyslom zvyšok cesty absolvovať autobusom. A potom to prišlo. V jednej chvíli som veselo brázdila hrádzu, v tej ďalšej moja kolobežka i telo smerovali na zem, ale v inom azimute ako pravá noha. Sedela som na rozpálenom betóne, okolo mňa sa bez záujmu mihlo zopár ľudí. Po krátkom šoku došlo na skackanie do blízkeho bufetu, kde mali, našťastie, ľad. Členok sa medzitým zväčšil do veľkosti detskej päste.

Ach tie mobily, obete hromženia, že nám kradnú súkromie. Šťastie v nešťastí. Telefonujem so sestrou, mojím celoživotným dobrým anjelom. A odrazu pri mne stojí mladá dvojica. Začula môj rozhovor so sestrou, vraj ma odvezú na pohotovosť. Môj kolobežkový koráb veľkosti bicykla rozmontovali a spolu so mnou naložili do auta.

Pocit úľavy sa miešal s obrovským pocitom vďaky. Mladá žena medzi rečou prehodila, že je zdravotníčka z nemocnice na Antolskej ulici v Petržalke. Dvojica na pohotovosti všetko vybavila za mňa a počkala na príchod mojej sestry. Veľmi pozdravujem, členok nie je zlomený. A ďakujem všetkým trom ešte raz aj takto verejne. Azda mi v redakcii odpustia, že svoj novinový priestor dnes využijem na osobnú správu, že dobrí ľudia ešte žijú.

Aby to však nebola taká selanka… Vyvrtnutý členok vás zastaví. Taká „malichernosť“ – a odrazu ste odkázaní na pomoc svojho okolia. Veľmi rýchlo zistíte, kto sú vaši priatelia, a že všetko, čo považujete za samozrejmé, také samozrejmé nie je: od možnosti vybehnúť kúpiť mäsko pre svojho maškrtného kocúra až po túžbu dať si nanuk a ísť si zaplávať. Nedá sa. Nieto ešte plnohodnotne pracovať a zarábať si na život.

A potom si prečítate, že bratislavskí poslanci a poslankyne na návrh primátora Iva Nesrovnala odhlasovali, že od novembra 2015 nebudú môcť onkologickí pacienti a inak zdravotne znevýhodnení ľudia využívať bezplatné cestovanie v MHD. Vraj treba zatiahnuť „sekeru“, ktorú v MHD zaťal niekto iný. Nerozumiem. Ako mnohým iným veciam v tejto krajine.

Naozaj nemal nikto zo zastupiteľstva ešte ani len vyvrtnutý členok? Alebo im chýba presne ten kúsok empatie, ktorá môj úraz zmenila na prechádzku rajskou záhradou ľudského dobra? Ak áno, potom rozhodne nepatria na verejné miesta, ktoré „okupujú“. Rozhodujú totiž vždy o ľuďoch. A iba na ich dobro musia myslieť. Iba to je ich džob!

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #leto #MHD #zľavy #BID
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy