Úslovie o samospásnej udici – aktivizácii a škodlivosti podávania rýb – nasycujúcich dávok časom zľudovelo. Stalo sa mantrou, hoci slovenské udice sú chatrné (veď podiel výdavkov na aktívnu politiku zamestnanosti z HDP je u nás trikrát nižší ako v susednom Rakúsku) a k rybe je aj s udicou neraz ďaleko. Nehovoriac o tom, že udicu zbavuje účinku aj hladovaním zoslabnutá ruka.
Hoci teória sociálnej politiky uznáva, že schopnosť postarať sa o seba závisí od viacerých súbežne pôsobiacich podmienok, v praxi úspešne prežíva viera v samospásnu udicu. Aj preto, že láka rýchlym výsledkom a rozdávanie udíc povznáša. Svedčí o tom aj euforický článok, ktorý sa v piatok objavil na internetovej stránke podujatí stoličného mesta Zvolen. Jeho autor sa s kamarátom poslancom rozhodol dať miestnemu bezdomovcovi Dušanovi šancu na nový začiatok. Tento muž vraj kedysi žil ako iní, no už roky je na ulici, túla sa s družkou a druhých obťažuje žobraním a prespávaním na verejných priestranstvách. Dušan sa autorovi zdôveril, že by chcel žiť inak, no vo Zvolene mu nik neverí a nedá ani najjednoduchšiu prácu kopáča alebo pomocnú prácu na stavbe. Ak by mal na cestovné, vraj by ihneď vycestoval do Bratislavy, kde sa „stavia na každom rohu“.
Obaja páni vzali Dušana za slovo a rozhodli sa mu dať „ešte jednu šancu a asi aj poslednú v našom meste“. V článku sa síce nespomína, že by už dostal nejakú šancu okrem drobných na jedlo a pitie, to však asi v príbehu nie je dôležité. Dôležité je, že mu kúpili cestovný lístok do Bratislavy, pripravili tašku s jedlom, vreckové na prvé dni a pribalili mu aj novú montérkovú blúzu, aby mal v čom ísť na novom mieste do roboty. A posadili ho na vlak presvedčení, že ak bude chcieť, tak sa uchytí.
Článok je doplnený fotografiami Dušana a jeho dobrodincov na železničnej stanici a úvahou, že jednosmerný lístok a výbava na cestu do Bratislavy môže byť čosi ako pilotný projekt nového riešenia problému bezdomovstva.
V článku sa neuvažuje nad tým, že Dušanovi môže nový začiatok zmariť to, že do neznámeho mesta ide bez akýchkoľvek kontaktov a ktovie, či nie aj bez platného občianskeho preukazu. Optimisticky sa predpokladá, že Dušan uspeje a časom sa za ním vyberú aj kamaráti a družka. Mantra samospásnej udice totiž vraví, že na nový začiatok stačí chuť a cestovný lístok. Podľa diskusie na sociálnej sieti sa štart nepodaril. Dušan je späť vo Zvolene a pýta drobné na zvyčajnom mieste. Vrátil sa tam, kde to pozná a môže sa oprieť o kamarátov, družku a drobnú pomoc šťastnejších. Azda ho poslanci dobrodinci pochopia a odpustia mu zmarený pilotný projekt. Či presnejšie, azda môj príhovor za Dušana prispeje k tomu, aby zahodili mantru udice a uznali, že skutočná šanca vyzerá inak. Nikdy nevisí na jednom povrázku, aj keď je upletený s úprimným úmyslom konať dobro núdznemu blížnemu.