Aj tu som doma

Vo francúzskom Grenobli som deviaty raz. Prvý raz som sem prišla v roku 1994 a zostala tu rok, odvtedy som tu nikdy tak dlho nebola. Zopár týždňov či mesiacov. Vždy som sem prišla s mužom, on za pracovnými povinnosťami, ja som sa túlala mestom.

16.07.2015 07:00
debata

O Grenobli sa mi niekedy sníva. Jednou nohou som tu doma, poznám jeho ulice a uličky, vône, kaviarne, obchody, parky, fontány, múzeá, rieky, trhy, nestratím sa tu. Poznám miestne syry, minerálky, viem, kde nakúpiť potraviny, kozmetiku, po múzeu by som mohla robiť možno aj sprievodkyňu. Vždy, keď sem cestujem, zovrie mi srdce a kdesi v kuloároch duše, hrdla či čoho vo mne sa teším. Nielen na stretnutie s mestom, ale aj na stretnutia so sebou, hľadám sa a spomínam si, aká som bola vtedy, myslím na všetko, čo sa zmenilo.

V meste je starodávny kolotoč, hudba, akoby ju hral starodávny verklikár, koníčky, oslíky… Premáva poobede, v zime aj v lete. Viem to, raz som tu bola pred Vianocami. So synom sme sa smiali, že už naň nepôjde, narástol, je veľký.

"Mama, pamätáš sa, ako som vždy plakal, že sa chcem voziť?”

Pamätám, ale ja sa pamätám aj na iné. Trebárs ako som si v kostole prečítala o svätici, ktorá sa pomodlila k Bohu a prosila o syna. Vraj mu dá meno po otcovi. Neviem dobre po francúzsky, ale podala som mužovi balíček s jahňacinou, ktorú sme nedojedli v reštaurácii, a tak nám ju zabalili, ako včera si to pamätám, kľakla som si a pomodlila sa, že aj ja chcem toho syna a dám mu potom meno po otcovi. Aká som bola šťastná a dojatá, keď som doma na Slovensku zistila, že čakám bábätko, made in France, a ako som mu potom dala meno po otcovi…

Neskôr som sem privliekla aj dcéru a posadila ju na ten istý kolotoč. Keď som jej plačúcej po troch jazdách vysvetľovala, že zajtra môže ísť znovu, moja mama, ktorá bola s nami, zaplatila ďalšie jazdy s babičkovským: „Na kolotoč pre Barborku ja mám dosť peňazí vždy.” Stála som opodiaľ a zdúvala sa, že mama mi kazí moje výchovné "oné”.

S mamou som objavila syry Saint Félicien a jeho bratranca Saint Marcéllin, Petit munster Gérome, boursin s orieškami z tohto kraja, s mamou som ochutnala miestnu špecialitu gratin douphinois, gratinované zemiaky, s mamou som tu bola asi štyrikrát, aj toť, prednedávnom… Dnes je kolotoč malý aj mojej dcére. Grenoble sa mení, vždy je trochu iným mestom, ako keď niekto jemne mykne kaleidoskopom, farebné sklíčka sa pohnú a obrázok sa zmení. Podobne sa mením ja. Nechodievam každý deň do mesta ako kedysi, nemám pocit, že ho musím "dobyť”, aby som vedela. Pokojne zostanem doma a čítam si, uspokojím sa s výhľadom z terasy či s kúpaliskom, kde ležím so zatvorenými očami a počúvam jazyk, ktorý mi niekde na začiatku navždy učaroval. Nemusím si do čaju namáčať proustovské madlenky, aby som si spomenula. Mama už nie je, ale kdesi pri tom kolotoči sa ku mne pripojila, ja som nepovedala nič a dcéra sa rozplakala.

A tak je to aj s Grenoblom. Keby som sa sem už nevrátila a nikdy ho nevidela ani na obrázku, navždy zostane mojím mestom, dôležitým strategickým bodom zakresleným na mape mojich spomienok.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Grenoble