Ten, kto sa len priemerne orientuje vo svete hudby, vie, čo to znamená, aj to, že každému sa tento sen nesplnil. Súboru pod vedením Ivana Akimova tlieskal Paríž! Vystúpili tu ako predskokani skupiny Les Ogres de Barback, no Francúzi ich prijali s nadšením.
Arte pripravil o súbore krátku reportáž plnú rozhovorov s účinkujúcimi aj s ich umeleckým šéfom. Tancujúce decká zo slovenských rómskych osád na pódiu Olympie. „Bojíte sa?“ pýta sa ich šéf. „Nie, nebojíme.“ „Musíte sa báť. Ukáž, ako sa ti trasú kolená!“ Jeden z chlapcov zatrasie nohami. „Všetci sa trochu traste,“ pokračuje vedúci, „sme v Olympii!“
Aj Edith Piaf prišla do Olympie „z ulice“. A teraz tam boli naši Rómovia. Môžeme byť na nich pyšní. I na to, že máme ľudí, ako je Ivan Akimov. Mimochodom, Francúzi ho za zásluhy patrične ocenili rytierskym rádom. Doma očividne nik nie je prorokom.
Dojalo ma, keď som videla, ako sa s deckami rozpráva, ako chodí po osadách a hľadá členov súboru, aj ako kamarátsky vie so „svojimi“ deťmi vyjsť. Až som im zazávidela takého sympatického kamaráta, ktorý namiesto mudrovania o tzv. rómskej otázke niečo konkrétne robí. A na rozdiel od väčšiny, ktorá viac hovorí, ako koná, je za ním čosi aj vidieť. A najmä počuť!
Nechcem povedať, že nie sú problémy, no hlboko sa klaniam pred ľuďmi, ktorí sú v teréne, učitelia, sociálni pracovníci, ktorí robia krásnu prácu, nemajú za to ani slovíčko uznania, a predsa to robia. S Rómami sa dá pracovať, len doma ide vždy reč iba o negatívnych príkladoch.
Na Slovensku žijú aj úspešní Rómovia, vysokoškolsky vzdelaní. A tých je strašne veľa, len sú akoby neviditeľní. O úspechoch treba hovoriť! Treba si ich všímať viac ako nezdary a nedorozumenia.
Hľadala som na slovenskom internete správy o Kesaj Tchave v Paríži, no našla som iba akúsi smiešnu správičku, v ktorej sa písalo, že súbor bude účinkovať v gréckej (!) Olympii. Usmiala som sa.
Z toho vystúpenia som videla na Arte iba úryvok, ale po chrbte mi prechádzali zimomriavky, lebo tam bolo všetko: krása, vášeň, farby, smútok, nostalgia, šibalstvo, hravosť, hrdosť i bieda. Aj to rómske, aj slovenské a vďaka Ivanovi Akimovovi, ktorý má silné väzby na francúzske kultúrne prostredie, aj čosi francúzske. Narobili v tej Olympii riadny štabarc.
Pre kežmarský súbor a vôbec aj pre nás Slovákov to znamenalo skok dopredu, trebárs medzi hudobné zoskupenia, o ktorých sa vie a hovorí. A vďaka reportáži, ktorú som videla, budú aj v zahraničí vedieť, že na Slovensku máme i takých ľudí, čo nechcú stavať múry a oplotenia okolo rómskych obydlí, ktorí ich, naopak, „búrajú“. Dobre vedia, že ruku človek nemá iba na to, aby fackala a hrozila, no trebárs aj na to, aby sme ju podávali inej ruke. Dotyky kultúr a ich prieniky sú najzaujímavejšie.