Zdá sa, že najčastejšími objektmi tohto mozgového zrnenia sú predovšetkým menšiny. V tomto prípade menšina ľudí, ktorých ústava demokratického právneho štátu (sic!) pripravila o možnosť legálne si založiť rodinu. Celkom obyčajnú šťastnú rodinu.
Naši pospolití politici sú pripravení s pompou a médiami za chrbtom likvidovať oplechované „čierne stavby“, v ktorých žijú ľudia v podmienkach známych z obrázkov humanitárnych katastrof. Nie sú však pripravení vidieť, že presne v nich žijú – a zomierajú na následky rovnako katastrofálnych podmienok – deti a celé rodiny. Akurát nie sú biele, tak ani také posvätné nie sú.
Slovensko je pripravené nevidieť symboly fašizmu na demonštráciách proti ľuďom, ktorí nevoňajú vzdorovitej skupinke polovojakov a papolitikov. Nie je preto logicky pripravené vidieť ani obete obdobne mdlého umu z iných končín sveta. A už vôbec nie im poskytnúť útočisko.
Hádam ak by sme urobili tender na krajiny, z ktorých by sa k nám mohlo utekať, dalo by sa uvažovať o možnosti „musíme si pomáhať“, pravda, v čisto solidárnej sociálnodemokratickej verzii na slovenský spôsob „musia nám pomáhať“. Aj kresťanský imidž je nám nanič, ak má so súcitnou podstatou kresťanstva spoločné asi to čo kokakola s vodou.
V týchto súvislostiach je namieste otázka, či je slovenská „verchuška“ pripravená reflektovať najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý tento týždeň (žeby inšpirovaný Najvyšším súdom USA?) rozhodol, že pre páry rovnakého pohlavia je ľudským právom uznanie ich zväzku.
Vážne. Muži a muži, ženy a ženy majú podľa tejto súdnej inštancie právo – ak nie sa rovno brať, lebo to ostáva na dobrej vôli jednotlivých členských krajín únie, tak aspoň vstupovať do životného partnerstva. V zmysle tohto rozhodnutia Slovenská republika porušuje aj nami ratifikovaný Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To, čo sme už dávno vedeli, je dnes aj na papieri. Vizitkovom.
Pre Slovensko je toto rozhodnutie štrasburského súdu mimoriadne prelomové. Janka Debrecéniová, právnička, ktorá sa dlhodobo a systematicky venuje aj ľudským právam LGBTI ľudí, situáciu glosovala vtipnou, presne namierenou poznámkou: „Ľudia sú už na to pripravení, súdy sú už na to pripravené – už sa musia na to pripraviť len naši politici.“ Vystihla tak podstatu problému, ktorý je z pohľadu existenčných starostí väčšiny Slovákov a Sloveniek iba vodou v prútenom koši. Lebo veď, povedzme si to na rovinu, ľuďom je to zväčša jedno. Chlieb nezlacnie, keď ich susedia či susedky podpíšu oficiálny glejt, že k sebe patria v dobrom aj v zlom. Zato tí dvaja budú šťastní. Aj tie dve. A rozdávať šťastie je predsa zázrak.
Ak by politická reprezentácia SR brala štrasburský súd vážne, mala by sa do produkcie hrubého domáceho šťastia konečne pustiť.