Projekt Take Away obsahuje niekoľko overených programov pre mnohonásobne znevýhodnených. Je určený pre 150 lokalít, v ktorých sa pokúsi prelomiť dedenie sociálneho vylúčenia.
Do prípravy operačného programu bolo zapojených mnoho odborníkov, inštitúcií a aktivistov. Diskutovalo sa aj sporilo. Videozáznamy z odborných porád sa však u nás nepestujú a publikovanie len výsledných riešení môže budiť dojem, že diskusie azda ani neboli. Nepozvaní ako Anton Marcinčin sú o tom presvedčení.
Mala som česť byť v pracovnej skupine, ktorá riešila otázku výberu spomínaných lokalít. Okrem zástupcov úradu a hostiteľského ministerstva vnútra v nej boli zástupcovia ministerstva práce, Štatistického úradu, dvoch výskumných inštitúcií, ktorých zriaďovateľom je ministerstvo školstva, ďalej odborníci z UNDP, akadémie vied a neziskových mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú analýzam verejných politík.
Ak by záznam zo stretnutí skupiny existoval, všetci by mohli vidieť, ako sme porovnávali rôzne možnosti výberu a zvažovali zloženie kompozitných indexov. A ako sme sa, po zohľadnení matematických argumentov, rozhodli pre ukazovateľ preľudnenosti obydlia, to jest počet bývajúcich na jednu miestnosť. Presvedčila nás sila, s akou koreloval s ostatnými ukazovateľmi znevýhodnenia. Prednosť dostal aj pre väčšiu transparentnosť. Zvážili sme totiž, že práve použitie kombinácie ukazovateľov, ktoré Marcinčin obhajuje, otvára priestor pre arbitrárnosť a možno aj politické manipulácie. Váhu zložiek kompozitného indexu totiž nemožno určiť bez určitej svojvôle. A podozreniu zo svojvôle sme sa chceli vyvarovať.
Skúsenosť z minulého programového obdobia je varovná. Hystéria o politickom klientelizme pri výbere obcí, ktoré po nástupe Radičovej vlády rozpútala štátna tajomníčka Nicholsonová, vtedy fakticky zabila možnosť realizovať sociálne a ekonomické ozdravenie vylúčených komunít formou komplexného prístupu. Úzkostlivou snahou o vylúčenie arbitrárnosti z výberu lokalít sme chceli ochrániť program pred podobným osudom. Marcinčinova narážka na „vybraných 150 kamarátov“, ktorí budú môcť zlepšovať podmienky života vo vylúčených lokalitách svojich obcí, je preto viac ako nepatričná.
Ak by záznam existoval, bolo by škoda drať si pre ňu jazyk. Záznam však nie je, zvolebnieva sa a vyslovované podozrenie sa môže stať rozbuškou opätovného likvidovania komplexného prístupu. Poradca ministra financií sa o to pokúša. Možno z presvedčenia, že tam, kde nie je práca, netreba sa starať o prístup k pitnej vode či o predškolskú výchovu. Že všetky európske zdroje by sa mali presunúť do programov zamestnanosti, pretože „s prácou prichádza aj motivácia posielať deti do školy, starať sa o zdravie a slušne žiť”.
Jeho slová znejú povedome a mnohí si známosť mýlia s pravdivosťou. Zvlášť ak sa v pozdvihovaní vylúčených rómskych komunít za štvrťstoročie naučili vidieť ujmu na vlastnom blahu a nie podporu jeho trvania.