Hádanka

Môžu Budkáčik s Dubkáčikom bývať na modranskom námestí? Môžu, čo by nemohli!

03.09.2015 08:00
debata

Som Modranka. Bývali sme nad Modrou v dome na kopci, ktorý sa volal Hamrštíl, neskôr sa sme sa presťahovali dolu na sídlisko. Dnes bývam v dome na námestí. Modru poznám ako svoje topánky. Všetky jej chodníky, cesty, výhľady, meandre, tône, vône… O vôňach bude ešte reč.

Všeličo sa mi žiada o Modre povedať. O tom, ako sa kamarátime aj nekamarátime, o modranskom rozkopanom námestí, o tom, ako to bolo treba urobiť a aká je tá cesta už mesiace rozcapená, zaprášená a vyvalená ako nejaká nepodarená operácia vytrhnutých vnútorností. Aj o tom, ako by sa keby sa a čo by sa keby sa. Všetci sme múdri, my Modrania zavše viac ako ostatní, niektorým nám chutí modranská malinovka. Niektorým menej, iným viac, ale sme niečo ako Galovia z príbehov o Asterixovi a Obelixovi, vedela by som o tom hovoriť aj vážnejšie, aj zvesela…

Keď sa Modra stala mestom, miestne noviny vyzývali jej obyvateľov, aby nepúšťali ku potoku pretekajúcemu námestím hydinu a prasatá a tie aby neplávali v potoku. Predsa len, sú už mešťania, nehodí sa to, a okrem toho, mesto by mohlo voňať.

Jediná vec, čo sa vraj nedá zatajiť, je smrad. Tých vecí je viac, poďme však k smradu. Pred domom na námestí mi ručia mašiny. Vonku je hrozná horúčava. Na zástavku treba bežať pred obchodný dom, vystúpiť z autobusu treba pred kinom. Na námestí sú stroje. Pekelné leto, teplo, stroje, obchádzka aj autobusy, ktorými sa vozím do Pezinka. Pekelný smrad, čo ma víta doma. Niekomu v blízkom susedstve sa zrejme zdá, že keď je na námestí boží pokoj, nerátam stroje, nechodia autá a dokonca mestom ide šuškanda o otvorení potoka, čo mestom preteká, že sa vlastne vraciame kdesi na začiatok.

Niekto v mojom susedstve chová svine, kačky, kozu, možno aj husi, niektoré hlasy zvierat neviem dešifrovať. Smrad hej. Prasce a špina. Stávam na moruši a krútim nosom, snažím sa zistiť, kto na modranskom námestí za bránou chová svine. Smrdí mi v dome, v záhrade aj na terase, neteším sa domov. Na stenách v tieni sedia roje malých zelenkavých múch, tisnú sa dnu. Prasa kvičí. Kačky po svojom. Suseda s rapkáčom zaháňa škorce, čo jej lietajú nad záhradou. Je mi jej ľúto, ako sa trápi a bojí a dojíma ma to. Ráno čo ráno sa jej chcem opýtať, či nevie, kto nám tu chová prasce.

Mám rada vidiek. Keď som prvý raz prišla do svojho domu, stáli sme s mamou na balkóne, pozerali na vinohrady a po susedovom dvore bežal s hlasným kikiríkaním nádherný kohút. Ráno čo ráno počúvam modranské kohúty, bažanty za humnami, zvony na oboch kostolných vežiach, ale nechcem žiť v tomto príšernom smrade!

Budeme mať novú kanalizáciu, upravuje sa námestie, hovorí sa o pešej zóne. Budú znovu po námestí mašírovať kačky a prasiatka a Modranky s vyhrnutými sukňami budú v potoku právať? Skoro ráno sedávam na dvore, pretekám sa s kohútmi, kto vstane skôr, niekedy nás všetkých predbehne dáky bažant. Potom spolu čakáme na zvony. Modlím sa. V Modre sa rozvidnieva, priletia zelené muchy a prasiatka kričia od hladu. Neprekáža mi nič, len smrad.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #vidiek #Modra