Pravidelne s fotoaparátom sprevádzam pochody, ktoré svojimi zvukovými prejavmi potvrdzujú správnosť evolučnej teórie. Stretávam sa na nich s nápisom Za boha a za národ. Určite nie náhodou je tento výrok, pripisovaný prezidentovi vojnového slovenského štátu, súčasťou zhromaždení, ktorých spoločným menovateľom je slovko „proti“, hoci marketingovo sa snaží preobliecť do pozitívnejšej predložky „za“. Napríklad za život.
Čím častejšie ich pozorujem, tým viac chápem, že práve ľudia pochodujúci dnes za národ a zajtra za život by zo „svojho“ národa a zo života najradšej škrtli rómske a LGBTI komunity, Židov či migrantov. Spája ich nechuť akceptovať rozmanitosti života. Ak by mohli… Ale v poriadku, nechajme to tak. Ešteže nemôžu. Stojí pri nás Európska únia.
Púšťam vám túto obohranú platňu najmä preto, lebo už o tri dni sa hlavným mestom prevalí Národný pochod za život. Dobre si všímajme transparenty a zástavy, ktoré sa na ňom objavia. Počúvajme pokriky a heslá. Hádam nás donútia sa zamyslieť, či sú to práve ľudia na úteku zo svojich domovov, ktorých sa Slovensko musí obávať.
„Cudzinci, ktorí k nám prichádzajú, sú stelesneným symbolom globalizácie. Prvýkrát v modernej histórii je isté, že každý z nás bude žiť vo svete plnom inakosti a neistôt.“ Slová svetoznámeho sociológa Zygmunta Baumana pre české noviny iDnes triafajú do čierneho. Pre niekoho sú hrozbou, pre iných konštatovaním faktu. V každom prípade Bauman pomenoval stav, s ktorým sa musíme vyrovnať. Čím skôr, tým lepšie. A čím lepšie, tým výhodnejšie pre všetkých.
K siedmim bolestiam Panny Márie, ktoré si (sekulárna?) Slovenská republika pripomína dokonca štátnym sviatkom, by stálo za to pripojiť aj ďalších sedem. Malosť, nenažranosť, „hlupota“, necitlivosť, závisť, dvojaký meter a túžba mocensky rozhodovať o životoch druhých ľudí dlhodobo kvária slovenský národ. Mal by si to konečne priznať, inak s tým nič neurobí.
Keby som bola dnes v pozícii starých štátov EÚ, zamýšľala by som sa, či krajiny ako Slovensko vôbec patria do európskej rodiny. V zásadných chvíľach, keď sa máme hodnotovo prejaviť ako veľkí Európania, správame sa ako malí zaťatí Slováčikovia. Koľká irónia, že ide o sociálnych demokratov vo vláde a kresťanov na pronárodných zhromaždeniach, kto v mene svojich malicherných cieľov zabúda na to hlavné – na ľudskosť.
Slová Matky Terezy, ktoré si Národný pochod za život vybral za motto, ani nemôžu byť aktuálnejšie. Predstavte si nehybného chlapčeka s tvárou zaborenou do piesku morskej pláže, zopnite ruky a opakujte si slová: „Toto je chudoba, keď dieťa musí zomrieť, aby si ty mohol žiť, ako chceš.“ A teraz choďte pochodovať za život, Slovenky a Slováci, ockovia a mamy.