Za jeho tohtoročnú tému zvolili budovanie udržateľnej budúcnosti a výzvu Poďme spolu skoncovať s chudobou a diskrimináciou! Na Slovensku sa "spolu” dá dosiahnuť rovnako ťažko ako rozmýšľanie o dôsledkoch politík, ktoré presahujú jedno volebné obdobie.
Tieto neschopnosti sú pre vyhliadky odstraňovania chudoby u nás veľmi pochmúrne. Politické reprezentácie si tento deň nikdy ráznejšie nepripomínali. Nepamätám sa, že by sa niektorý politik v tomto miléniu pokúšal presvedčiť verejnosť, že podpora najchudobnejších a ich plnohodnotného sociálneho života je v záujme nás všetkých.
Nebolo treba. Po ruke boli jednoduché recepty na znižovanie chudoby. Získané azda na školeniach MMF či inej agentúry na zjednodušovanie sveta. Alebo štúdiom pokútnych autorov typu Charlesa Murraya. Jeho „idea“, že sociálne dávky sú návykové a menia poberateľov na apatické a nezodpovedné bytosti, trčí z Kaníkovho radikálneho krátenia sociálnych dávok a detských prídavkov ako slama z čižiem.
Zamestnanosť dlhodobo nezamestnaných a odkázaných na sociálnu podporu nenarástla, hoci Ľudovít Kaník poobtínal sociálnu ochranu až na úroveň existenčného ohrozenia. Z okresaných dávok sa pracovné miesta vytvoriť nedajú. A zníženie príjmu pod určitú hranicu vedie len k neschopnosti dodržiavať záväzky slušného života.
Príčiny neúspechu Kaníkovho rozbíjania „pasce“ domnelo štedrého sociálneho systému sa riadne ani nepreskúmali a nestranne nerozdiskutovali. Prvá vláda Roberta Fica jeho terapiu prevzala bez väčších úprav a tým ju odobrila. Nemálo ľudí sa preto dodnes drží presvedčenia, že dlhodobú nezamestnanosť spôsobuje štedrý, alebo aspoň málo aktivizujúci sociálny systém.
Myslia si, že ak rozumné politiky zlyhávajú, príčina musí byť v ich adresátoch. V ich kultúrnej odlišnosti, v inom hodnotovom svete chudobných ľudí, v neprispôsobení sa nášmu štýlu života. Popularita vysvetľovania chudoby neprispôsobivosťou jej nositeľov zasahuje všetky politické poschodia.
Do jedného šíku spája politikov a špičky biznisu, ktorých ideálom je jednociferná výška daní, a množstvo miestnych činiteľov, ktorých zamestnáva každodenná starosť s udržiavaním verejného poriadku. O neprispôsobivosti chudobných hovoria na sociálnych sieťach zle platení ľudia, ktorí žiadajú viac než len fasádu slušného života. Rasistický koreň tohto vysvetľovania občas prehliadnu aj bojovníci proti rasizmu.
S politicky podporovaným presvedčením o neprispôsobivosti biednych sa k problémom, ktoré vyplývajú z chudoby, vieme stavať iba represívne a tlačiť takýchto ľudí a rodiny ešte hlbšie ku dnu. Kým sa s týmto vysvetľovaním nerozlúčime, odstraňovanie biedy bude mať u nás len podobu budovania zábran, aby sa chudobní nemohli nasťahovať do nášho susedstva a naše deti neprišli do styku s ich deťmi.
Článok vyšiel v rámci projektu Ako na chudobu?, ktorý realizuje Nadácia Milana Šimečku s podporou Islandu, Lichtenštajnska a Nórska prostredníctvom Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a SOCIA - nadácia na podporu sociálnych zmien.