Hohó! V pondelok som sa v kaviarni zhovárala s prekladateľkou z angličtiny a taliančiny Máriou Štefánkovou, so Silviou Ruppeldtovou, ktorá sa cíti ako doma vo viacerých krajinách a ich jazykoch, no nedávno jej vyšli knižky, ktoré preložila z francúzštiny, a napokon s Ľubom Navrátilom, prekladateľom Sándora Máraia či Paula Lendvaia.
Zhovárali sme sa o talianskej literatúre, nezabudli sme spomenúť miláčika Edmonda De Amicis a jeho srdce, neposlušníka Pinnocchia, na ktorom povyrastali celé generácie detí, a napokon o významnom súčasnom skladateľovi Paolovi Giordanovi.
Silvia Ruppeldtová strhla pozornosť na španielsku a juhoamerickú literatúru, prirovnala portugalčinu k šumeniu mora, hovorila o láske a Apollinairovi či Verlainovi a prečítala úryvok z eseje francúzskeho spisovateľa Frédérica Schifftera, ktorého tiež preložila.
Napokon sme sa ocitli toť u susedov, ktorých, ako inak, dobre nepoznáme, napriek tomu, že vydavateľstvo Kalligram sa špecializuje na vydávanie maďarskej literatúry. Kratučké exkurzy do iných literatúr prostredníctvom prekladateľov možno zobudili u prítomných čitateľské chúťky. Trochu som sa zahanbila, ako málo času mám teraz na čítanie.
Uvedomila som si, ako rada by som strávila s knižkami niekoľko dní po sebe a nerobila nič iné iba si čítala a nikam nemusela ísť. Ako rada by som sa k niektorým vrátila! Spomenula som si na „starú“ Veronu, nosiacu obrovské tašky plné kníh, prestupujúcu z autobusu do električky čítajúc. Usmiala som sa, ako som zavše nevedela, kde som sa ocitla, lebo som sa začítaná previezla.
Vedela som však, na ktorej som strane. Môj život ešte nebol zošraubovaný zo samých treba a musím, bola to cesta dobre napísanými a preloženými príbehmi, poéziou, filmami. Chcela som povedať, že sa vždy začudujem ľuďom, ktorí nečítajú knihy. Som Okudžavov „saldat bumažnyj“, niečo ako papierový vojak, so srdcom z papiera a v žilách mi okrem krvi koluje atrament.
Celý život si pchám svoje paprče do pomyselného kalamára, mám rada šrajbmašiny, šuchot papierových strán, ich vôňu, obrázky, robím v knižnici… Keby raz knižky prestali vychádzať, stratila by som zmysel života.
Keď sedím s kamarátmi či s rodinou pri stole, ak sa do niekoľkých minút nezačne hovoriť o knižkách, prestávam počúvať. Ten napísaný svet ma zaujíma, všetky napísané životy sú moje a žiadna debata o literatúre mi nie je cudzia. Predvčerom večer v Radnici som si uvedomila, že svoj záujem o literatúru a hoci aj o preklad viem preniesť na ľudí.
Ten večer bol jeden z najlepších, aký sme mali, vďaka zaujímavým hosťom a dobrej literatúre. Dozvedeli sme sa, kto je za tým, vďaka komu si môžeme prečítať aktuálne novinky v slovenčine.