Dnešný a zajtrajší dlh

Dnešný deň je Svetovým dňom audiovizuálneho dedičstva. Vďaka vládnemu projektu jeho záchrany máme na Slovensku čo ukázať. Česko ho obdivuje a trochu nám závidí. Prostriedky na digitalizáciu filmov tam zbiera nadácia a počet digitalizovaných českých filmov možno zrátať prstoch. U nás sme už stovku dávno prekročili.

27.10.2015 13:00
debata

Dnešná premiéra digitalizovanej a zreštaurovanej verzie filmu Zabudnite na Mozarta si vyžiadala osem mesiacov trojzmennej práce 46 pracovníkov rôznorodých špecializácií. Tieto čísla ukazujú, ako veľmi kultúrna pamäť závisí od dostatočných zdrojov. Podobne ako ďalšie civilizujúce inštitúcie nepretrvá bez dostatočnej podpory a množstva zapojených ľudí. Príklad z Česka ukazuje, že vládna podpora a ňou garantované zdroje nie sú samozrejmé.

Dnešný deň nie je mementom len pre inštitúcie úradne pasované za pamäťové a tých, čo rozhodujú o ich financovaní. Pripomína dlh všetkým, ktorí vytvorili väčšie či menšie video- a audioarchívy, no technologické zmeny ich urobili nepoužiteľnými.

Mám tiež taký dlh. Sú ním desiatky magnetofónových záznamov rozprávaní zo začiatku 90. rokov. Nie sú opotrebované ako filmový celuloid, ale techniku, na ktorej sa dajú prehrať, inventarizačné komisie dávno vyradili.

Na kazetách sú rozprávania ľudí, ktorých rodičia a prarodičia už pred rokom 1918 niečo znamenali v ekonomickom, kultúrnom či politickom živote Slovenska. Vznik Československa bol pre nich počiatkom najplodnejšej etapy života. Za vojnového slovenského štátu boli nežiaduci a za komunistického režimu ich biľag buržoázneho pôvodu vyradil z verejného účinkovania a často aj z možnosti robiť prácu zodpovedajúcu ich kvalifikácii.

Ak nie dnešok, dlh mi pripomenie zajtrajší pamätný deň. Dvadsiaty ôsmy október bol pre rozprávačov a ich rodiny najvýznamnejším dňom. Aj vtedy, keď v kalendári „Vznik ČSR“ nahradil Deň znárodnenia veľkých priemyselných podnikov, o ktorom prezident Edvard Beneš rozhodol práve na výročie republiky.

Technologickým prevratom umlčané rozprávania o živote počas niekoľkých politických režimov osvetľujú viaceré historické fakty. Najmä sú však morálnymi príbehmi o tom, ako sa dá a nedá žiť v rozkývanej dobe v zhode so sebou samým. Rozhodne nie sú čierno-biele a ak z nich možno vyvodiť poučenie či recept na dobrú spoločnosť, tak ten, že paušálne pristupovanie k ľuďom určitej kategórie či pôvodu škodí celej spoločnosti.

Nehovoria iba o minulosti. Nemalo by sa zabúdať ani na to, ako prežívali pripravované rozdelenie Československa. S pohľadom generácie, ktorá už raz zažila rozpad štátu v tesnom spojení s fašizmom, útlakom a krutosťami, by sa mali zoznámiť najmä tí, čo majú sklon odsudzovať všetkých, ktorí sa pri myšlienke slovenskej samostatnosti vtedy nepremieňali na radostne poskakujúce mažoretky.

Kazety sú označené menom a dňom rozhovoru. Viac nepovedia. Zatiaľ. Stačí len vymyslieť vedecký projekt, ktorý by odôvodnil digitalizovanie rozprávaní a pokryl súvisiace náklady. A presvedčil poroty dbajúce na konkurencieschop­nosť slovenskej vedy, že umožňovať porozumenie rôznym pohľadom na našu históriu nie je akademicky irelevantná aktivita.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #digitalizácia #filmy