Školskú štatistiku z vôle zákonodarcov nezaujímajú. Napriek prísľubom v programovom vyhlásení druhej Dzurindovej vlády, že vykoná opatrenia na podporu vzdelávania rómskych detí v ich materinskom jazyku.
Napriek opatreniam revidovaného akčného plánu Dekády rómskej inklúzie, ktoré schválila Radičovej vláda (no pracovať sa na nich začalo z iniciatívy Dušana Čaploviča), možnosti pre rómske deti sa nemenia.
Školský zákon sa k deťom s materinským jazykom rómskym správa naďalej macošsky. Hoci tvrdí, že cieľom výchovy a vzdelávania je umožniť dieťaťu alebo žiakovi získať všakovaké kompetencie a spôsobilosti v štátnom jazyku aj v materinskom jazyku a úctu detí posilňovať okrem iného aj k materinskému jazyku, v ich prípade je to hrubá nepravda.
Nedávno na to upozornila verejná ochrankyňa práv. Jej svedectvo, že Chartou práv dieťaťa garantované právo na vzdelávanie v materinskom jazyku sa v prípade rómskych detí nenapĺňa, čakalo takmer dva roky, kým poslanci boli ochotní o ňom rokovať.
Marcový otvorený list ministrovi školstva od občianskeho združenia Romano Kher žiadal – v súlade s prísľubmi revidovaného akčného plánu Dekády rómskej inklúzie – aby sa rómsky jazyk začal využívať ako podporný jazyk (aspoň) v predprimárnom vzdelávaní a výchove. Apel nemal žiadny ohlas v novele školského zákona, ktorá platí od prvého septembra.
Zákon síce lišiacky tvrdí, že žiakom patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám sa zabezpečuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj právo na výchovu a vzdelanie v ich jazyku. Materinský jazyk, ktorý sa líši od výchovného či vyučovacieho jazyka, však podľa tohto zákona nie je dôvodom pre uznanie, že dieťa má špeciálne vzdelávacie a výchovné potreby a malo by dostávať osobitný druh asistencie.
Vo väčšine civilizovaných krajín je neovládanie vyučovacieho jazyka dôvodom, aby dieťa dostalo osobitnú asistenciu. U nás ju môžu dostať len deti so zdravotnými hendikepmi, ktoré diagnostikovalo zariadenie výchovného poradenstva a prevencie.
Urobilo sa mnoho pre to, aby testy neboli ovplyvnené jazykom, ktorým dieťa hovorí. Výsledkom však je, že dieťa uznané ako spôsobilé navštevovať bežnú základnú školu môže v nej zlyhávať, lebo nerozumie dostatočne vyučovaciemu jazyku. Nebude mať však nárok na asistenciu, lebo iný materinský jazyk nie je zdravotný hendikep a podľa nášho práva nevyžaduje osobitné ohľady.
Rómsky jazyk tak naďalej vyháňame zo škôl (počuť ho tam len cez prestávky) a aj deti, ktoré ním hovoria. Dozrel preto čas na preklad slávnej Hviezdoslavovej básne do rómčiny. Kto sa podujme? Prvú strofu prekladať netreba: „Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac: reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá! jak biedny nástroj ona pre snem prác, čo žitím srdca sú a duchu pýcha… Tak pohoď totú handru, odev vetchú, do ktorej hriech je haliť pomysly…“ Táto strofa je vytesaná do právneho poriadku a kričí na rómske deti z každého kúta a poschodia vzdelávacieho systému.