Tragédiu z 11. septembra 2001 zneužil americký prezident George Bush na rozpútanie tzv. vojny proti terorizmu. Po štrnástich rokoch sa dá asi ťažko označiť za úspešnú. Nevinné obete útoku na Svetové obchodné centrum však viackrát poslúžili ako užitočná zámienka na sledovanie úplne iných strategických a vnútropolitických cieľov.
V Európe zase fašistickí pohrobkovia vrátane toho nášho stredoslovenského zneužívajú sociálne vylúčenie menšinových komunít, latentný rasizmus a strach na presadzovanie svojich ambícií. Vhodným terčom je ktokoľvek "iný“: migrant z východnej Európy, mimoeurópsky prisťahovalec, Róm…
Približne pred rokom zistil jeden úspešný stredoeurópsky autokrat, aké pohodlné je povoziť sa na chrbtoch balkánskych migrantov. Nešťastníci utekajúci pred hospodárskou a politickou mizériou v Kosove sa nemôžu brániť. Vystrašené obyvateľstvo v Maďarsku má pocit, že ho niekto bráni. Preferencie sú pekne vysoké. Tohtoročná utečenecká kríza mu padla ako dar z nebies. A v blízkom regióne získal hneď niekoľko učenlivých žiakov.
Krvavé parížske útoky mali jeden predvídateľný dôsledok. Konzervatívni a nacionalistickí politici – Marine Le Penová, pár ministrov novej poľskej vlády, český prezident, slovenský premiér – ich zneužili na podporu svojho odporu proti prijímaniu utečencov. U niektorých ide o hlboko zakorenenú xenofóbiu, u iných o cynickú politickú kalkuláciu, u väčšiny oboje. Koho zaujíma, že tie hrozné činy nespáchali utečenci, ale občania EÚ a ľudia, ktorí v nej dlhšie legálne žili? Koho trápi, že Sýrčania utekajú pred tým istým terorom, s ktorým vedieme vojnu? Keď treba rozdúchať slepé vášne, strach a nenávisť, princíp kolektívnej viny a kolektívneho nepriateľa fungujú priam magicky.
Zdá sa, že sa vypláca správať sa ako hajzel. Prinajmenšom v krátkodobom horizonte. Horšie už je, že následky si odnesieme všetci. Ak si totiž Európa po útokoch v Paríži niečo nemôže dovoliť, sú to dve veci.
Prvou je posilňovať nenávisť, predsudky, podozrievanie a strach, ktoré už teraz trhajú naše spoločnosti. Tu nejde o prázdne moralizovanie, ale o otázku prežitia. Európske spoločnosti sú mnohokultúrne, žijú tu ľudia mnohých národností, farieb pleti, vierovyznaní. Robiť kolektívneho nepriateľa z kohokoľvek z nich nie je len nesprávne, ale aj nebezpečné. Znamená to hrať presne tú hru, ku ktorej nás nútia fanatici z Daesh.
Tou druhou vecou je prestať pomáhať utečencom. Opäť nejde iba o morálnu povinnosť a medzinárodný záväzok. Milióny Sýrčanov vyhnala z domovov vojna, v ktorej máme prsty aj my. Ak ich necháme napospas osudu, nepomôžeme tranzitným krajinám vytvoriť ľudské podmienky v utečeneckých táboroch a ak neposkytneme časti azyl v únii, vytvárame na Blízkom východe a Balkáne nebezpečne natlakovaný kotol, ktorého výbuch by bol len otázkou času. Vzhľadom na túto situáciu, naozaj nemám chuť mierniť jazyk.