Šokovú terapiu zažili aj firmy, ktorým federálni politici naordinovali povinné precenenie zásob výrobkov a surovín v skladoch na nové, oveľa vyššie ceny. Fiktívny zisk bol následne postihnutý 40-percentnou daňou, na ktorú štát „veľkoryso“ poskytol ešte štátnym firmám úver. Ten ich zväčša položil na kolená a pripravil priestor pre lúpežnícku privatizáciu zbytočne umelo zadlžených, bankrotujúcich podnikov.
Dnes sa scenár na ozdravenie ekonomík opakuje v inovovanej podobe. Americký nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Christopher A. Sims v rozhovore pre Lidové noviny odporučil, aby sa európske ekonomiky prestali báť vyššieho zadlženia a inflácie. Štáty EÚ podľa neho musia občanov presvedčiť, že väčší deficit prináša väčšiu kúpnu silu bez toho, aby v budúcnosti zvyšoval dane a znižoval sociálne funkcie štátu. Deficity podľa neho majú pozitívny efekt v tom, že vytvárajú infláciu, ktorá vymaže reálne bremeno splácania štátnych dlhopisov kryjúcich verejné dlhy. Ekonóm zároveň apeluje na zvyšovanie povedomia ľudí, že štátny dlh nie je také zlo ako ich vlastný alebo firemný dlh.
Problémom krajín eurozóny je najmä to, že ich centrálne banky stratili opraty, ktorými by poháňali alebo, naopak, brzdili infláciu. Čoraz väčší priestor v diskusiách preto dostávajú názory propagujúce povinnú výmenu napríklad desať percent zo všetkých úspor v bankách v štátoch eurozóny za bezúročné dlhopisy podobné čs. viazaným vkladom z obdobia rokov 1945 až 1953, ktoré pri peňažnej reforme v roku 1953 prepadli bez náhrady.
Vynútené celoeurópske dlhopisy nie sú jediným scenárom, ktorý sa na prvý pohľad môže zdať konšpiračnou teóriou v podaní pesimisticky naladených ekonomických vizionárov. Sims navrhuje aj celoeurópske plošné zvýšenie DPH o jedno percento, ktorej výber by mal samostatné použitie napomáhajúce znižovať problémy Európskej centrálnej banky.
V Nemecku sa tiež v poslednom čase oprašujú názory, že by krajiny EÚ mali tak, ako to urobilo Nemecko v roku 1948, uvaliť 10-percentnú jednorazovú daň z trhovej ceny všetkých nehnuteľností určených na bývanie, ktorá by sa použila na splatenie časti verejných dlhov danej krajiny. Daň by sa vypočítala z ceny realít po odpočte hypoték, pričom občania by na túto mimoriadnu daň dostali od štátu aj úver.
Alternatív, ako prinútiť ľudí k finančnej solidarite pri splácaní dlhov cez devalvácie, vynútené daňové úvery či zamrznutie a zinflačnenie úspor cez bezúročné viazané vklady, je asi oveľa viac. Prehlbovanie rozpočtových dier a zvyšovanie platov vo verejnom sektore by oživili spotrebu. Hospodársky rast je však v každom prípade tým príjemnejším úvodom na ceste k lepším ekonomickým zajtrajškom v trhových ekonomikách.