Pranostiky vravia, že hmly v predvianočnom čase nie sú nezvyčajné. Naopak, Bohdan vraj rád múti hmlu. Nezvyčajné je hádam tohtoročné teplo. Kvitnú mi ruže, tie, ktoré som na jeseň neostrihala. Pes vyhrabal ježa a do kuchyne z času na čas priletí nakuknúť mucha.
V Kremnici som bola vždy iba v lete. Aj takto potme a v hmle bola krásna. Hneď ako sme odbočili z diaľnice, cesta pod nami bola kľukatá a kopčitá, kde-tu to s nami hrklo. Kremnický hrad bol vysvietený. Kremničania tu mali vianočné trhy. Celý areál upravený, osvetlený, prenádherné drevené sochy v jeho priestoroch, ľudoví majstri, vonku pochmúrne „banícke“ počasie.
Spomenula som si na kamarátku, ktorá pekáva koláč s názvom kremnický chodníček. Hrboľaté sú kremnické chodníčky… Kto koláčom všetky tie krásne mená podával? Oblížprsty, pusinky, dámske šťastia, krtkove torty, metrové koláče, vlny z východu, štedráky, barančeky, grilážky, kubovia, žiarske rezy, ježe, guľôčky, veterníky, zrná kávové aj marcipánové, štyri ročné obdobia, bábovky, baby, pupáky… Naša babička Jolanka mala receptov na ne plný zošit. Pod názvom v zátvorke vždy uviedla, od ktorej susedy či kamarátky ho dostala. Najmilšie mi boli medvedie labky. Tým hovorila „medvede dlapky“ a tak ich vo svojom zošite mala i zapísané. Aj pesnička Medveďku, daj labku, sa u nás spievala daj dlapku. Medvedé dlapky od Márkgit, od Cilinény, od Ilkanény, od Bežky, Hildy, Marišky Píchovej… Odchýlky v receptoch minimálne, pod niektoré si napísala „velice len dobré“, pod iné: „nedobré, nepécit, nerobit“!
Na Vianoce sa u nás nevypekalo ako teraz. Vždy sme mali tortu, ktorá sa načínala na Božie narodenie poobede, makovníky, orechovníky, tvarohovníky, linecké pečivo a medvede dlapky.
Babička napiekla doma v Bernolákove, k nám do Modry prišla začiatkom decembra s cestovnou taškou alebo dvoma. Boli plné mäsa, ovocia, zeleniny a koláčov. Keď napiecť nestihla, piekli s mamou. Vždy sa pri tom hádali. Podobne som sa vadievala s mamou pri pečení ja.
Aj moja mama mala zelený zošit plný receptov. Posledné roky bol viac u mňa ako u nej, a napokon zostal. Pod recepty, ktoré sme vyskúšali a nepáčili sa nám, sme rovnako ako babička napísali „nepécit, nerobit“.
Predvianočné pečenie je pre mňa stretnutie s babičkou Jolankou a mamou. Včera som ich istotne obe v nebi pobavila. Zhoreli mi florentínky. Asi preto, že som ich piekla podľa receptu z časopisu. „Nepécit, nerobit!“
Musím sa opýtať Margitky, či tento rok robila svoje kremnické chodníčky. Ja som už mamine vanilkovo-orechové rožteky napiekla. Od Aničky! Tie anonymné už asi skúšať nebudem. O varení sa radím iba s maminou sestrou Katkou z Piešťan. Mamin a babičkin zošit je pre mňa nielen spomienkou, ale i možnosťou stretnúť ich a trochu sa s nimi pri vážení, cukrovaní a miesení nanovo „povyprávať“. Aj o takýchto rozhovoroch a stretnutiach sú Vianoce.