K slobodnému času prestávky patria hry. Aj tie najobyčajnejšie môžu byť dôležité. Holandský filozof Johan Huizinga v knihe Človek hravý vyzdvihol hru ako základ kultúry a predobraz spoločenského života. Jej princíp je podľa neho základom veľkého množstva civilizovaných činností. Dokonca tvrdí, že hra je prvotnou pôdou, v ktorej korení zákon, poriadok, obchod a zisk, remeslo, umenie, múdrosť a veda. Podľa Huizingu je každá hra najskôr a predovšetkým slobodným konaním. Má dôležitú úlohu v učení sa novým veciam, no nie je tu „pre učenie“.
Naše zistenia sú na pohľad banálne. Šiestačky a šiestaci trávia prestávku rozmanito. Mnohí sa hrajú. Aj hry sú veľmi rôznorodé. Vo väčšine z pozorovaných pätnástich tried sa chlapci hrali častejšie či aspoň energickejšie a hlučnejšie ako ich spolužiačky. Okrem futbalu a hokeja a hier na mobiloch boli časté rôzne hravé zápasenia a naháňačky.
Cieľom výskumu, pravdaže, nebolo zmapovať spôsoby, akými sa deti hrajú počas prestávok. Zaujímalo nás najmä, či a ako sú spolužiakmi do hier či iných slobodných činností prizývané „odlišujúce sa“ deti. Čas prestávky prezrádzal, či majú šancu cítiť sa ako súčasť triedy, alebo len silnejšie prežívať okrajovosť a vylúčenie.
Zapájanie do hry je dôležitým potvrdením prijatia. Niektoré „odlišujúce sa deti“ potvrdenie o prijatí dostávali bežne, iné zostávali opakovane mimo. A niektoré boli zapojené proti svojej vôli, tak ako Lenka. Presnejšie, do hry na naháňačku zapojili len jej lavicu.
Pravidlá pozorovateľke vysvetlili sami od seba Lenkini spolužiaci, keď pre ňu prisúvali lavicu. Robili to tak, aby sa jej nedotýkali rukami. Povedali jej, že hrajú takú hru, že sa nemôžu dotknúť cigánskej lavice a kto sa dotkne, tak má „špinu“. Potom sa naháňajú a kto má špinu, musí niekoho chytiť a špinu mu dať. Ten potom naháňa. Neostalo iba pri vysvetľovaní. Pozorovateľka zaznamenala niekoľko naháňačiek, ktoré sa začali dotykom lavice, v ktorej sedela Lenka, a výkrikom: „Fuúj, dotkol si sa!“
Naháňačka zvaná špina mi nejde z hlavy. Viem, že nie je dôvod generalizovať, veď ju hrali len v tejto jednej triede. Nemusí byť predobrazom nespolupracujúcej a vylučujúcej kultúry našej spoločnosti. No aj tak ma desí, ako spontánne a ochotne Lenkini spolužiaci zasväcovali cudzieho človeka do pravidiel a úlohy, ktorú hrá dotyk „cigánskej lavice“.
Deti, ktoré sa naučili považovať vylučovanie a ponižovanie druhých za samozrejmú vec a súčasť poriadku, sú naším nedobrým vysvedčením a vyhliadkou.