Možno to bolo to najlepšie a najkrajšie, čo som cez sviatky počula. Odrazu som bola v Prahe, Vltava ani nemukla a nad strechami sa vznášal sneh. Vržďal a chrupčal pod nohami, sadal na strechy a krovy, stišoval a tlmil zvuky mesta. Oj, ako dobre viem, o čom Čapek hovoril, ako rozumiem tomu, čo cítil.
Chýba mi sneh, biele vianočné návštevy dupotajúce v predsieni, lesk vločiek na ramenách zimníkov, na viečkach či vo vlasoch. Rozhovor, čo plynie v izbe, a keď sa pozriete kútikom oka cez okno, za sklom pomaly potichu padajú vločky, akoby sa niečo vážne odohrávalo tam vonku, kým vy si sedíte v teple izby, jete koláče a zapíjate ich čajom.
Tam vonku je to naozaj. Aj ja poznám snehové stíšenie. Všetky zvuky sú zrazu tlmené, hlasy sú odrazu mäkšie, rovnako ako mäkšia je zem, po ktorej chodíme. Sneh milosrdne pozakrýva záhradu, obsype konáre, kríky aj neporiadok, ktorý sme na jeseň nestihli upratať. Sneh uprace, pozakrýva, je čisto a bielo.
Každý deň sa rozhodujem, či nedohrabem suché lístie, ktoré spadlo na jeseň, alebo či počkám na jar… Možno napadne sneh! Márne čakám, sneh nepadá, lístie mi vraví: „Hnijem, vezmi hrable, čo keď sa trochu zablatíš…“
Keď som bola malá, babička nám hocikedy večer povedala: „Rýchlo spať, dobrým deťom do rána napadne sneh!“ A ráno biele prekvapenie!
Každé ráno pozerám z okien, vyzerám to studené a biele, sľubujem, že budem poslúchať. Keď napadne, ani ho neodhrniem, nechám ho na gánku aj na dvore, nech si je, nebudem ním plytvať. Nepostavím si snehuliaka, neposypem ho soľou ani popolom, nech je, nech je tu s nami, nech padá. Iba si ako každý rok v dlani urobím studené biele jabĺčko a keď ma deti neuvidia, potajomky ho zjem.
V rozprávke o dvanástich mesiačikoch šla Maruška do hory na fialky a po jahody. Dnes by s ich hľadaním veľké starosti nemala ani v tej najväčšej fujavici. Jahody, maliny, čučoriedky, všetko dnes navláčime na vianočné stoly. Ale keby sa našiel niekto, kto prinesie sneh! Odrazu zmizlo to najsamozrejmejšie, čoho zima vždy mala nadostač.
Aká zvláštna je dnes rozprávka o dvanástich mesiačikoch! A aká ešte len bude po rokoch! Budeme mať fialky aj jahody, Marušku možno pošlú Holena s macochou po sneh. A mesiačikov možno bude len desať, Veľký Sečeň a Malý Sečeň pri ohni nebudú. Aj statočný Janko zablúdi v medenej hore, striebornú obíde a vojde rovno do zlatej, pravdaže, ak pod horami rozumieme jeseň, zimu a leto…
Je po Vianociach, Veľký Sečeň si ešte za vrch lesnej pahreby so svojím žezlom nesadol. Napokon, na Vianoce málokedy napadol sneh. Spomedzi všetkých vianočných odrhovačiek sa mi najviac páčil ten prečítaný Čapkov text. Vynikajúca príležitosť vrátiť sa k Čapkovi a zalistovať si v ňom, začítať sa.
Mimochodom, keď ten sneh napadne, neplytvajte ním!