Všetko však nasvedčuje o opaku, psychóza strachu zachvacuje široké masy a biznismeni z planéty predvolebných bilbordov sú „vážni ľudia, nezabávajú sa táraním hlúpostí“, povedal by Saint-Exupéry. Dlhodobé úsilie o likvidáciu krásy a ľudskosti vrcholí vedno s blížiacim sa víťazstvom filisterského barbarstva jednoduchých, bezduchých riešení.
Našťastie „hlúposti“ si cestu k zmyslom človeka dokážu nájsť i uprostred vztýčených fetišov racionality. Napríklad rakúski filharmonici začiatkom nového roka nezabudli pripomenúť, že tento rok uplynie 260 rokov od narodenia človeka, ktorého odkaz sa mi na úvod ďalšieho ťažkého roka zdá cennejšie pripomenúť najmä preto, že zlých posolstiev budeme mať tak či onak požehnane. V neosobnom svete je dobré pripomenúť si osobnú silu.
Keď som bola malá, stál u mojich starých rodičov pán klavír Hofmann. Nad ním visel obraz, z ktorého sa na mňa díval melancholický chlapec hrajúci na klavíri. Dedko mi povedal, že je to génius Wolfgang Amadeus Mozart. Bola som doňho zaľúbená prv, ako som od neho niečo počula.
Ešte som nevedela čítať, keď som dostala knihu Malý Mozart, zázračné dieťa. Naučila som sa ju naspamäť a v škôlke som sa spolužiakom úmyselne mstila tým, že som sa tvárila, že viem čítať, keď mi robili zle. Knihu mi chceli s rehotom roztrhať, hoci ja som sa bránila: „To je predsa Mozart!"
Lenže filistrom bude krása vždy prekážať, vždy ju budú chcieť zničiť, a tých, čo sa jej zastávajú, zastrašiť. Ponížený Mozart sa stal mojím prvým veľkým spojencom. Na Hofmannovi som sa potom učila hrať. Niekedy som sa k nemu správala otrasne, najmä keď mi na ňom Mozart neveľmi šiel.
Už je roky rozladený, lebo keď som sa presťahovala, uprednostnila som veľký Feurich po prastarom otcovi. Mal väčšie šťastie, na ňom mi už Mozart išiel lepšie. Keď mi bolo najhoršie, hrávala som Fantáziu K329, lebo to bola vôbec prvá vec, ktorú som od Mozarta počula. Vždy ma dojme k slzám: asi preto, lebo som jej prostredníctvom pochopila, že tie decká ma nezastrašili a Mozarta neponížili. Krása sa ponížiť nedá.
Akékoľvek tóny nadpozemskej krásy, ktoré do seba človek vpustí, už nikdy neprestanú rezonovať v podvedomí. Vpíšu sa do najhlbšej struny prainštinktov a ich hrubým zákonitostiam vtlačia prirodzený kód vnímania meniacich ich na krásne. Ako niť pradávnej túžby, ktorá nás labyrintom rehotajúcej sa bolesti vždy vedie správnou cestou.
Keby nebolo Mozarta, možno by som na to ani neprišla. Verím, že každý môže mať v živote obraz, z ktorého sa naňho díva geniálne dieťa so smutnými očami hrajúce na klavíri.
Svet okolo je rozladený ako môj Hofmann, ale stále ostáva naším jediným nástrojom, na ktorom môžeme skúšať hrať hudbu. Dúfam, že tento rok bude pre vás a k vám dobrý. Myslite na Mozarta a nedajte sa zastrašiť.