Prečo je osud tohto areálu spečatený, sa od rozhodnutí primátora a „morálne zdatných“ poslancov popísalo veľa. PKO sa okrem čerešničky na torte zločinov, ktoré prispeli k javu, ktorý sociológia mesta nazýva urbicídou, zabíjaním mesta, stal i symbolickým jablkom sváru, ktorý politicky aj emotívne rozdeľuje spoločnosť.
Do obrany kultúrneho dedičstva sa zároveň pletú ideológie, ktoré kultúrnym vagabundom na politických pozíciách, ale najmä dobre to mieniacim občianskym skupinám z radov rozčertených jednotlivcov bránia pomenúvať hlbšiu podstatu problému ako iba aroganciu súčasnej moci na parlamentnej i komunálnej úrovni. Pomenúvať oveľa celistvejší problém, ako je „len“ likvidácia jedného stánku modernej slovenskej kultúry v kapitalizme postkomunistického typu.
Stručná rekapitulácia významných momentov urbicídy hlavného mesta v poslednom štvrťstoročí: Asanácia väčšiny technických stavieb stredoeurópskeho významu. Likvidácia verejnej zelene, zásahy do chránených prírodných oblastí. Čiernymi stavbami a výškovou zástavbou zničená panoráma. Totálny zánik viech, lokálnej ekonomiky, zbúranie amfiteátra, zmiznutie mnohých hnuteľných historických pamiatok, asanácia objektov s historickým významom celouhorského prvenstva, devastácia historických cintorínov. Garáže na hradnom kopci na mieste keltsko-rímskych stavieb, likvidácia areálu Ekoiuventy.
Prakticky neprejde týždeň, kedy by v Bratislave neľahol popolom historický objekt. Ak k tomu prirátame prakticky kompletnú asanáciu väčšiny historického mesta v bývalom režime (porovnateľnú so škodami spôsobenými v iných európskych mestách vojnovým bombardovaním) a zabitú historickú pamäť, môžeme skonštatovať, že Bratislava už de facto neexistuje. Ale aj to, že jediným vinníkom nebude len aktuálne spoločenské zriadenie či politickí jednotlivci na čele parlamentu alebo mesta.
Predpokladom zdravého rozvoja mesta, zrkadla krajiny, je láska. Človek musí pojať mesto za svoje, ak chce mať právo a schopnosť vplývať na podobu jeho života. Neočakávať len, že dávať má mesto, no chcieť niečo mestu v prvom rade dať. Žiadny živý organizmus žiť bez lásky nedokáže. Ako napísal Egon Bondy, aj to najkrajšie mesto vyjde navnivoč, ak navnivoč vychádzajú ľudia, ktorí v ňom žijú. Kto príde dnes, nemá si ako pamätať, čo tu bolo ešte včera.
Slovensko je vykorenená krajina so zlikvidovanou kontinuitou historickej pamäte a fragmentovanou sebaúctou. A najväčším morálnym zlyhaním doby je zosmiešňovanie nostalgie, základného predpokladu spájajúceho súčasníkov s láskou k prostrediu, v ktorom žijú.