Keď chodieval ako spisovateľ besedovať so školákmi, besedu začínal slovami: „Pochádzam z dvanástich detí, všetci ešte žijeme.“ Aj ja sa hocikedy pochválim košatou muzikantsko-spisovateľskou šikulovskou rodinou, bohatou na tety a strýcov, bratrancov a sesternice. Aj k mojej literárnej výbave patrí Dubová a naše rodinné stretnutia u babky a neskôr u tety Bety Vandovej. Jedli sme osúchy, dubovské scískanice, vynikajúce babkine koláče, takmer vždy sa muzicírovalo alebo spievalo.
Bratia aj sestry sa mali navzájom radi, hoci na stretnutiach to zavše vyzeralo všelijako. Často sa naťahovali, kto má na svojom nástroji aký tón, kto vie chytiť druhý hlas, kto čo pokazil, povedal, urobil, zjedol, navaril… Hocikedy sa poškriepili, niekedy spolu aj dlhší čas nehovorili, no beda, ak sa do hádky zamiešal niekto, kto z rodiny nebol! Z rozvadených súrodencov sa stali spojenci a „na vine“ bol „cudzinec“.
Žili sme si ako v božom koši: zabíjali sme prasiatka, hovorili smiešne príhody, pili víno, jedli koláče, hrali v orchestroch, dychovkách, súboroch aj doma v kuchyni a krásne spievali. My sme boli deti, malé a ľúbené.
Potom sme všetci narástli a naši strýcovia a tety začali miznúť z rodinných fotografií. Najskôr do neba poodchádzali chlapci. Medzi nimi i náš tato Vinco. Keď mala najstaršia sestra Beta narodeniny, jediný žijúci brat Karol sa jej prihováral slovami: „My sme mali v živote šťastie, lebo okrem dobrých rodičov sme mali aj Betu.“
Keď babka Ludvika zomrela, rodinné stretnutia sa presťahovali k tete Bete. Ona bola vždy všetkým trochu mamou. Pomáhala rodičom, starala sa o mladších súrodencov a neskôr i o nás ich deti, vedela, že šťastie, aj obyčajná ľudská radosť sa rozmnožujú delením.
Aj my sme mali šťastie, lebo sme mali tetu Betu! Na Dubovú sme chodievali takmer každý deň, v lete k tete Bete na prázdniny, v soboty a nedele nazrieť, kto z rodiny sa u nej zastavil. Krásny a pohostinný dom. Spávali sme s tetou na manželskej posteli, pozerali neprístupné filmy a detektívky, pili malinovku, zavše aj naozajstnú kávu a maškrtili. Teta Beta šila ženám kostýmy a šaty, rozprávala nám o malom tatovi a jeho súrodencoch, učila nás starodávne pesničky.
Krajčírky boli aj mladšie sestry – Oľga a Ilka. Teta Oľga varovávala otcove deti Miška a Elenku, keď boli malé. Vždy som sa tešila nielen na ňu, bola som zvedavá, čo navarila. Všetci súrodenci výborne varili. Možno preto, lebo v detstve bývali hladní.
Na sklonku roka teta Oľga zomrela. Na začiatku tohto aj teta Beta. Už mám len štyri tety, ostatných Šikulovcov stretnete iba v nebi. Určite tam bude veselo. Všetci krásne spievali a boli vynikajúci rozprávači. A nám tu nezostáva nič iné, len si všetko dobre pamätať, aby sme deťom vedeli povedať, že aj pred nami tu žili ľudia. Teta Olina, teta Beta, nech vám je zem ľahká aspoň tak, ako nám je tu ťažko za vami.