Kultúra štrajku

26.01.2016 17:00

Učitelia majú pravdu: každá práca má byť dôstojná a má zodpovedať úrovni Európskej únie. A štrajk je legitímnou stratégiou, vďaka ktorej vôbec máme dnešný pracovný štandard.

Väčšina štrajkov konca 19. a počas 20. storočia bola namierená proti korporáciám, ktoré stláčali cenu práce, aby zvyšovali zisky.

Bežný bol šesť- až sedemdňový pracovný týždeň, 10 až 12 hodín denne, tvrdé podmienky vo fabrikách, pracovali aj deti. Aj taká samozrejmosť ako osemhodinový pracovný deň je výsledkom dlhých desaťročí nasadenia tisícov robotníkov, robotníčok a členov odborov.

To, čo pre Afroameričanov alebo ženy urobili hnutia za zrovnoprávenie, za dnešné pracovné štandardy vybojovali odborárske a iné hnutia. Aj vtedy sa biznis oháňal tým, že skrátenie pracovného týždňa na päť dní či rovná pláca pre ženy a mužov budú znamenať nekontrolovateľný „pád voľného trhu“ a „bankrot firiem“.

Keď sa človek pozrie nielen na situáciu v slovenskom školstve, no aj v nadnárodných firmách, stále je za čo bojovať. Za poriadne platy, ktoré sa budú podobať mzdám kolegov z tej istej materskej firmy v Nemecku, za posilnenie odborov, ktorých členov zamestnávatelia efektívne vydierajú, za riadne platenie nadčasov, za podiel zamestnancov na astronomických ziskoch mnohých spoločností…

Iba za posledné roky bez zvýšenia platov odmietli nastúpiť do práce tisíce zamestnancov známych značiek ako UPS, Verizon, Wallmart a fast food reťazcov, z ktorých výplat sa nedalo prežiť do konca mesiaca, napriek obrovským profitom.

V Nemecku tesne pred Vianocami ohlásili štrajk v Amazone, notoricky známom porušovaním práv zamestnancov, u nás štrajkovali šičky z Hencoviec, ktorým niekoľko mesiacov nevyplácali mzdy.

Každý boj za spravodlivosť vyžaduje úsilie. Mnohé štrajky trvali mesiace až roky, kým zaistili zvýšenie miezd či istotu penzií. Aj UPS a Wallmart v USA nakoniec pristúpili na požiadavky zamestnancov tak ako tisíce ďalších firiem.

Ak štrajkujúci priamo nevybojovali svoje požiadavky, bola to pre nich dôležitá skúsenosť do budúcnosti, zúročená v posilnení radov odborárov a sociálnych hnutí. V ďalších rokoch sa zrkadlili ich snahy, poučili sa na vlastných organizačných chybách, lepšie sa pripravili na protiútok.

Vstup do štrajku si u nás vyžaduje skutočnú guráž: nielen pre tvrdú kritiku a pretože mediálny a politický odpor bude silný – stačí si spomenúť na démonizáciu lekárov počas ich štrajkov – ale aj preto, že v mnohých súkromných spoločnostiach hrozí za členstvo v odboroch „vyhadzov“.

Netreba však zabúdať, že kedysi sa počas robotníckych štrajkov do ľudí pred fabrikami rovno strieľalo a odborárskych šéfov vraždili. V iných častiach sveta je tak dodnes: strieľa sa pred juhoafrickými baňami alebo bangladéšskymi textilkami. Iba v Kolumbii za posledných 20 rokov zabili vyše 2 500 odborárov.

My žijeme v bezpečnom priestore, máme všetky možnosti: pre nás by malo byť úsilie o zlepšovanie pracovných podmienok pre všetkých a solidarita so štrajkujúcimi našou kultúrnou zodpovednosťou.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#štrajk učiteľov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku