Za normálnych okolností by nebolo neformálne stretnutie ministrov zahraničných vecí Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska, Nemecka a Talianska ničím viac ako prípravou na ďalšie okrúhle výročie. Budúci rok to bude šesťdesiat rokov, čo týchto šesť štátov podpísalo Rímske zmluvy, a tým položilo základ súčasnej EÚ. Lenže dnes v normálnych okolnostiach nežijeme. Európa čelí hneď niekoľkých krízam. A vo viacerých z nich sa riešenie hľadá vo viacrýchlostnej integrácii. Eurozóna, azylová a migračná politika, diskusie o voľnom pohybe osôb… a k tomu blížiace sa britské referendum.
Hoci spoločné vyhlásenie, ktoré zo stretnutia vzišlo, neobsahovalo nič prekvapujúco nové, oplatí sa sledovať, aký bude ďalší vývoj iniciatívy. Jej dôležitosť sa dá vnímať v kontexte troch faktorov: jedného bezprostredného a možno krátkodobého, jedného širšieho, taktického, a jedného strategického. V bezprostrednej rovine je iniciatíva súčasťou úsilia talianskej vlády o asertívnejšiu európsku politiku. Nech už sú vnútropolitické motívy premiéra Mattea Renziho akékoľvek, snaží sa prebrať úlohu, v ktorej predtým sklamal francúzsky prezident: byť politickou a ideovou protiváhou nemeckej kancelárky. Aj preto, aby mohol redefinovať politickú pozíciu Talianska z problémovej krajiny na periférii na zakladajúceho člena „lepšej“ Európy.
V taktickej rovine sú dôležité prinajmenšom dva faktory. Výsledkom britského referenda bude formálne uznanie princípu, ktorý je už aj tak realitou, dvojrýchlostnej Európy. Spojené kráľovstvo sa do integračného jadra nechystá. Iných zas nemusia pozvať z rôznych dôvodov. Pandorina skrinka bude otvorená, pokušenie využiť to na zásadné „čistenie“ spoločného domu bude veľké. V dnešnej situácii veľa solidarity a možno ani okolky nečakajte.
Únia čelí spochybňovaniu základných pilierov integrácie. Otriasa sa jednotný trh – v dôsledku problémov menovej únie, dezintegráciou finančných trhov, neschopnosťou nájsť rovnováhu s národnými sociálnymi systémami. V priestore voľného pohybu sa objavujú znova hranice, vraj dočasné – zatiaľ. Liberálno-demokratický konsenzus je pod tlakom extrémistov a nacionalizmu. Metóda odďaľovania zásadných rozhodnutí a látania dier naráža na limity.
Prirodzene, EÚ by mohla zachrániť „demokratická revolúcia“ a budovanie sociálnej Európy, po akom volá nové hnutie bývalého gréckeho ministra financií Janisa Varoufakisa. Taký scenár nie je v súlade so záujmami politického a ekonomického establišmentu.
Podľa všetkého inklinuje k strategickému rozhodnutiu vyčleniť užšie integrovanú skupinu. Brzdia ich rozličné názory na niektoré základné otázky organizácie ekonomiky a verejných financií. No keď pôjde do tuhého, stavil by som na kompromis. Na čo by som, naopak, nestavil, je naše miesto medzi vyvolenými.