Neskôr sme sa presťahovali do Modry. Víkend čo víkend sme bývali v Hamrštíle. Aj neskôr, keď sa náš tato presťahoval do Bratislavy, chodievali sme cez víkendy do Hamrštílu na prechádzky. Časom aj do modranského chotára a na jar na bicykloch do budmerickej alebo vištuckej aleje na čerešne.
Výlety do chotára sa začali skoro na jar. Vtedy, keď začal kvitnúť podbeľ. Prvý rástol pod Horerungovou hôrkou. Zavše mal také krátke stopky, že sa nedal vložiť ani do štamprlíka, ani do tej najmenšej vázy. Potom začali kvitnúť snežienky. "Už ste boli na snežienkach? My už sme boli,“ naťahovali sme sa medzi sebou s kamarátkami. Alebo sme sa s mamou vracali trebárs z cukrárne a ťahali ju za rukáv: „Mama, pozri, oni majú snežienky!“ Po nich sa to začalo tlačiť zo zeme ako zo školy – prvosienky, fialky, orgován, zvončeky, smolničky…
Po škole sme sa prezliekli do teplákov a hybaj do humien! Vili sme púpavové a nezábudkové venčeky, kytičky a kytice pre mamy a babky, neskôr na jeseň sme vláčili domov šípky, gaštany a orechy. Chotár sme poznali takmer ako hájnici, rovnako dobre sme vedeli, kto má v záhrade čo na strome, kde rastú najsladšie čerešne, maliny, kde padajú aké jablká či hrušky, kedy omrzli modranské oskoruše a môžeme ísť „na to. Chodili sme koštovať prvé sladké hrozno – čabanu, malagu a iršaj – neskoro na jeseň sme oberkovali.
Od jari do jesene sme na bicykloch alebo peši brázdili chotár, špinavé kolá, ruky aj tváre, žváchali sme šťaveľ, „cucali“ hluchavky, pískali na tráve. V tôňach smerom na Štúrovu lavičku bývali mloky. Také boli krásne. Zavše celé hrče. Pri studničkách v chotári kŕkali žaby, v tráve sme chytali malé skokany a s mamou sme sa chodievali pozerať na cestu na Zochovu chatu, keď sa párili ropuchy.
Stromy boli plné vtákov a niektorí chlapci ich vedeli napodobňovať. Z vinohradníckych riadkov vyskakovali prepelice a bažanty, zavše zajace a srnky, hocikedy sme v lese vyrušili jeleňa. Nad našou hamrštílskou záhradou bĺkali žlté vlhy, oproti domu sedávali dudky.
V „našej“ knižnici v Pezinku hovoríme deckám o flóre a faune Malých Karpát. O kraji, kde sme doma. Deti poznajú zvieratká z obrázkových knižiek, horko-ťažko však pomenujú kvety. A tak im ich ukazujeme na fotografiách.
Keď sme vymýšľali koncepciu výstavy Fauna a flóra Malých Karpát, mali sme šťastie na fotografov amatérov. Vďaka Jánovi Fialovi, Pavlovi Stankovi, Alinovi Kadlečíkovi a Petrovi Fockovi vedia deti, ako je tu pekne a „koho“ môžu v lese či okolí stretnúť. Vidia daniela, muflóna, bažanta, srnku, aj stromy, ktoré má v „obrichtungu“ bobor na pezinskej Kejde.
Spoznajú vtáky, ktoré im krúžia nad hlavami, aj kvety či trávy, ktoré „nevidíme pre oči“. Okrem náučnej má výstava v Malokarpatskej knižnici v Pezinku aj umeleckú hodnotu. Nech sa páči, príďte sa k nám pozrieť.