Drozdy aj hrdličky už ráno hurtujú veselšie, a vrabce, ako hovoril básnik Ladislav Novomeský, „zasadanie, zasadanie, zasadanie“. Uderilo jaro, hovorí sa u nás v Modre. Dnes je Mateja a ten vraj ľady láme, a ak ich nenájde, tak ich urobí.
Hovorí sa, že žiadnu zimu ešte vlci nezožrali, u nás v Modre túto veru tuším hej, no, povedzme, že im zabehla. Inde majú iné starosti. Dokonca aj so zimou a snehom, ba aj s tými vlkmi, s ktorými by najradšej niektorí zatočili celkom po svojom. Celkom po svojom sa tu „točí“ so všetkým. A najmä teraz pred voľbami. Nielen teraz a nielen tu, ale aj tam, aj tam, aj tamtam… Naoko to tu máme pod palcom. K zvieratám sa správame ako k veciam, kvetov a stromov sa nik nepýta, dokonca zavše ani ľudí. Ó, Bože, Ty to vidíš!
Včera ráno som si prečítala článok o tom, čo by sa stalo, keby vedci potvrdili existenciu Boha. Text aj komentáre pod ním ma rozveselili. V anonymnom priestore po textom pod anonymnými menami vystupujú všetci ako odborníci, debatérsky apetít im ani náhodou nechýba. Keď ide o Boha či náboženstvá, bývame náchylní zamudrovať si všetci.
Ja to tak neberiem. Bibliu neberiem ako motivačnú literatúru ani evanjeliá ako príbehy o Ježiškovi a viera či chodenie do kostola nie sú pre mňa nejakou kratochvíľnou voľnočasovou či folklórnou aktivitou, je to pre mňa spôsob života, dýchania či bytia. Keby vedci potvrdili existenciu Boha, možno, ba určite by sa nestalo nič. Určite nie Bohu. Spisovateľ Rudolf Sloboda v odvážnych debatách na tému Boh raz povedal, že aj Boh sa musí sám seba pýtať: „Som Boh, nie som Boh?“ Že musí o sebe pochybovať, ak je Boh. Pochybovať možno hej, nemusí nám však poskytovať nejaké primitívne znamenia o svojej existencii, aby sme v neho uverili, ako nejaký chmuľo. Jeho nepriama existencia je pre mňa jednou z najsympatickejších vecí na tomto svete. Možnosť veriť či spoľahnúť sa, možnosť mať nádej, že ide o kýsi veľký boží plán, do ktorého sme všetci, aj neveriaci, dokonca bez rozdielu náboženstva zahrnutí. Smejem sa keď čítam: „Samotná existencia Boha ešte neznamená, že nám môže rozkazovať. Alebo nám môže vnucovať akékoľvek morálne pravidlá, ktoré práve on či jeho vyznávači považujú za správne.“ Možno sa smeje aj Boh!
Raz večer po tme som kráčala domov za akýmsi strýcom nesúcim dve tašky, po modransky kabele, plné kalerábových listov pre zajacov. Možno mal v hlave. Zastal, položil tie kabele s kalerábovými listami a pozrel na nebo: "Panebože, ty na mna kukáš? Ale aj ja na teba!“ Obrátene by nám to zavše mohol pripomenúť Boh.
Nemusí rozkazovať ani diktovať, možno pozerá, a hlavne, je Boh.
A hudobný skladateľ Ilja Zeljenka vravel, že ak človek v Boha neverí, musí si nalepiť bradu a robiť si ho sám, to len mimochodom.