Magický kruh, dvanásť dlhých stĺpikov, tri retiazkové očká, po tri dlhé stĺpiky do každého, jeden krátky, tri dlhé, vymeniť farbu a pokračujem. Zavše len tak, aby som mala zmenu, uháčkujem ružičku či sirôtku.
V zime som si uplietla šál. Dve očká hladko, dve obratko, čiže obrátene, a nepomýliť sa až do konca. Aj otcovi som raz uplietla šál. Mám rada kropenaté bavlny farby vtáčích vajok. Ako dievča som vyšívala. Viem, ako sa robia krížiky, hladkovanie, zadný, stonkový aj retiazkový steh, krivinka so strieškou, s uškami, prútik, vrkôčiky. Mám rada všetky tie mešterky, hviezdičky, hrachovinku, kurie ritky, krokvičky, žabie očká, baranie rožky, kuracie stopy…
Inokedy si vezmem na kolená laptop a brúsim po internetových stránkach s návodmi. Na háčkovanie či vyšívanie sa dokážem pozerať ako na film. Fascinuje ma nielen šikovnosť či zručnosť, ale aj sprievodný text. Väčšinou ide o príbehy so šťastným koncom. Z rovnakých dôvodov rada počúvam športové prenosy. Mám rada športovú hantírku komentátorov a je mi ľúto, že ju neviem a nemôžem použiť v texte.
Rada si listujem v atlasoch vtákov, zvierat, kvetov, stromov, húb, v starých pomologických atlasoch, kde sú nádherne nakreslené rôzne odrody hrušiek: fajka, fľaška, jakubenka, magdalénka, medovka, červenostriedka, maslovka, múkovka, alebo jablká: renety, jonatánky, jaderničky, strinky, ontáriá, kožúšky, sklenky, čapáky, citrónky, antonovky či ananásky. A j medzi spisovateľmi sa nájdu obdivovatelia a záchrancovia starých ovocných odrôd, ktoré tu vyšľachtili generácie a odjakživa sa im tu darilo. Viem, ako Janko Litvák chodieva a zhŕňa nielen informácie, ale aj semienka a sadenice, ako rád o nich rozpráva. Ja som zberateľka starodávnych názvov, vlastne názvov čohokoľvek. Vytrácajú sa nám zo slov nielen niektoré činnosti, ale aj odrody ovocia. Neviem, či som háčkovať nezačala iba pre niektoré slová, čo ma zaujali.
Pochádzam z kraja, kde sa takýmito slovami pri stole hádzalo ako kartami. Najmä ak bola reč o víne. Moja kamarátka mala bábiku Ribanu a jej kamarátky sa volali Čabany. Keby som mala ešte jednu dcéru, dám jej meno Leánka. Od malička som vedela, že kyslé odrody viniča sú rizling a veltlín a tým v Modre niektorí dávajú prednosť pred iršajom…
Tato mi vravel, ako mu pri oberačke mama podala strapec hrozna a povedala, že to je plaveliš. A po rokoch v pivnici u Hlubovičovcov, kde víno ponúkali ako špecialitu – odroda z ktorej vznikla, bola utajená – a on si po rokoch spomenul na chuť babkinho strapca a vykríkol: „Plaveliš!“ Uhádol! Konča babičkinej záhrady v Bernolákove rástol delevar, hrozno môjho detstva, na ktoré nezabudnem.
Nezabudnem ani na múzeum pri Českých Budějoviciach, kde mali pri vstupe do expozície plagát s obrázkami a názvami sekier: kopačka, štěpačka, sekačka, rezačka, klinová… Aj tento text som začala písať, aby sa vedelo a nezabudlo. Odkladajte si slová, možno sa vám zídu, alebo len tak na pamiatku. Keď si spomeniete, potešíte sa.