„Keď som prišla, iba som chodila ulicami. A dýchala! Konečne!“ hovorí Rana a v telefóne púšťa video, v ktorom v krátkych letných šatách tancuje na hudbu pouličných muzikantov. Vraj o tom doma vždy snívala. O tancovaní na ulici.
Kratučká veta z článku, ktorý vyšiel nedávno v českých Lidových novinách, cituje Ranu, dievča, ktoré sa vzoprelo krutému režimu i osudu mnohých žien v rodnej krajine a rozhodlo sa vydať na (krížnu) cestu zo Saudskej Arábie do Európy.
Hrdinka príbehu nielenže sama utiekla od rodiny, ale – a to je z pohľadu jej konzervatívneho príbuzenstva to najhoršie – vzdala sa svojho náboženstva, ba dokonca samotnej viery v boha. „Vieru v nej zadusil život v teokratickej diktatúre, orámovaný úzkym priezorom čierneho nikábu,“ vysvetľuje autor článku. Preto, podľa jej vlastných slov, doma čelí hrozbe fyzického násilia. Rana je v súčasnosti v poriadku, žije v nemeckom Kolíne, môžeme si vydýchnuť.
Článok z Lidových novín som si nevybrala náhodou. Ak aj príbeh Rany nie je úplne bežný, veľmi typické sú najmenej dva možné, úplne protichodné, pohľady naň. A práve o tie mi ide. Azda žiaden názor na článok či na príbeh z tohto tematického súdka nie je neutrálny. To, ako vnímajú čitateľky a čitatelia jeho obsah, i to, čo sa skrýva medzi riadkami, sa odvíja od ich informovanosti, osobnej skúsenosti a vnútorného naladenia voči téme utečenectva.
Je fascinujúce sledovať, aké emócie články o príbehoch ľudí na úteku vzbudzujú. V jednej časti publika spúšťajú súcit, pochopenie, dokonca aktívne úsilie pomáhať, ďalšiu, naopak, utvrdzujú v presvedčení, ktoré sa dá zhrnúť do jedinej bohorovnej vety: „Vidíte, hovoril/a som vám to.“ Ukrývajú sa v nej všetky predsudky, strachy a bariéry sveta.
A hoci sú zmienené pocity pochopiteľné, nie je možné ich nechať len tak voľne bez vysvetľovania a dostatočných informácií poletovať mediálnym priestorom. Zvlášť nie, ak na ne striehnu potulní politickí populisti bažiaci po moci. A že ich nie je málo!
Článkov, podobných tomu v Lidových novinách, denne vo virtuálnom priestore pribúda veľké množstvo. Sýtia sa nimi sociálne siete a tie spätne produkujú davy politológov amatérov, mužov a žien rozličnej farby „názoru“, od zelenej či dúhovej až po hnedú a čiernu. Je preto dobré mať na pamäti, že niekedy viac ako článok sám je dôležitý zdroj, odkiaľ pochádza. Oplatí sa cvičiť v rozlišovaní zdrojov, aby sme sa sami nestali obeťami ich nezmyslov.
Ak patríte k ľuďom, ktorí nemajú hneď jasno v nazeraní na trápenia ľudstva, ktorí si dávajú pozor na zdroje svojich informácií a odmietajú sa slepo podieľať na prvoplánovom šírení nenávisti z akéhokoľvek zdroja, gratulujem. Vyhrali ste vlastnú cenu za ľudskosť. Len tak ďalej.