Rok predtým vydal francúzsky spisovateľ, diplomat a člen Národnej rady odboja Stéphane Hessel esej Rozhorčite sa! (Indignez-vous!). Kniha sa ihneď stala „príručkou“ hnutia odmietajúceho predsudky voči imigrantom, masovokomunikačnú manipuláciu a spoločnosť, ktorá spochybňuje výdobytky sociálneho zabezpečenia zavedené po druhej svetovej vojne v dôsledku ideálov protifašistického odboja. Išlo o univerzálne platné práva spísané vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv v roku 1948.
Podľa Hessela sa hrozba fašizmu čoraz hmatateľnejšie sprítomňuje, pretože ešte nikdy po vojne nebola priepasť medzi najchudobnejšími a najbohatšími taká veľká, nikdy sa tak nepohŕdalo tými najbiednejšími, kultúrou, nevymazávala sa všeobecná pamäť a nevyvíjal dôraz na zisk a krajnú súťaživosť všetkých proti všetkým.
Veterán odboja vyzýval mladých ľudí 21. storočia, aby sa rozhorčili, pretože rozhorčenie nad neprávosťou je základ vzdoru, ušľachtilý stav mysle, predpoklad pridania sa do toku dejín, ktorý smeruje k väčšej spravodlivosti a slobode. Hessel patril ku generácii, ktorá považovala potrebu vzoprieť sa všetkým neznesiteľným formám totalitarizmu za daný fakt.
V duchu „sartrovskej“ myšlienky hovoril, že každý človek má ako jednotlivec osobnú zodpovednosť za chod dejín a nesmie sa podvoliť ani moci, ani Bohu, ale sa aktívne zasadiť za zmeny v spoločnosti v mene zodpovednosti seba ako ľudskej bytosti. Ide o posolstvo anarchizmu a jeho predpokladom je solidarita s „tým druhým, ktorý mi je možno cudzí, ale podobá sa mi. A pretože sa mi podobá, má aj rovnakú dôstojnosť, ako mám ja sám“.
Čo sa stalo s tým ušľachtilým hnevom? Pri utečeneckej kríze, pri riešení sociálnych otázok, ekonomických priepastí a všetkých druhov narastajúcich nerovností a napätí, všade tam by bol dnes potrebný onen nekompromisný hnev dožadujúci sa väčšej solidarity. Uvedomenie si, že osobná dôstojnosť nemôže existovať na úkor dôstojnosti „toho druhého, ktorý mi je možno cudzí“ a naopak. Žiadnu pozitívnu spoločenskú zmenu nemôžeme od nikoho a ničoho očakávať, ak sa o to svojím vlastným postojom nepričiníme.
Po výsledku slovenských volieb, ktoré vnímavého pozorovateľa nemohli prekvapiť, je najsmutnejšie potvrdenie faktu, že obrovské množstvo rozhorčených ľudí zabudlo na svoju osobnú zodpovednosť za chod dejín. Naopak, legitimizovalo „banalitu zla“ tým, že svoj hnev nenasmerovalo proti systému, ale proti svojmu blížnemu v trápení. Teda v dôsledku proti sebe samému.
Ak zlyhávajú politické strany, človek zlyhať nemusí. Menšie zlo neexistuje, je nevyhnutné odmietnuť akékoľvek zlo. Trebárs aj neúčasťou vo voľbách.