Konflikt medzi Aténami a medzinárodnými veriteľmi z polovice minulého roka ukončilo prijatie tretieho gréckeho balíka. Obe strany – každá z vlastných dôvodov – to interpretovali ako dohodu, ktorá umožní udržať krajinu v eurozóne. V skutočnosti šlo o bezpodmienečnú kapituláciu Tsiprasovej vlády. Prijala podmienky veriteľov, ktoré predlžujú agóniu gréckej ekonomiky.
Dnes je Trojka veriteľov (pod iným menom, na podstate to nič nemení) späť v Aténach. Oficiálnym dôvodom je revízia prebiehajúceho programu, skutočným snaha dotlačiť grécku vládu k reforme dôchodkového systému – čo je hlavný bod konfliktu už od jesene minulého roka.
Požiadavka na „zefektívnenie“ penzijného systému bola už súčasťou minuloročnej dohody. Podľa obrazu prevládajúceho v médiách malo ísť o zoškrtanie „príliš štedrých“ dôchodkov, ktoré si neprávom užívajú „niektoré skupiny“. Keďže viac ako polovica výdavkov systému nie je financovaná z poistného, ale priamo z rozpočtu (teda v tejto situácii z dlhu), znela požiadavka na škrty logicky.
Grécky dôchodkový systém možno potrebuje úpravy, aby bol efektívnejší a spravodlivejší. Pravda o jeho udržateľnosti je však zložitejšia – a zároveň jednoduchá. Počas piatich rokov implementácie „záchranných programov“ (2010–2015) zoškrtali Atény výdavky vlády na penzie asi o 10 miliárd eur.
V tom istom období však nezamestnanosť vystrelila z deväť na 27 % a priemerná mzda klesla o viac ako pätinu. To všetko aj vďaka medicíne, ktorú krajine ordinovala Európska komisia, MMF a ECB.
Dôsledkom bolo zníženie príspevkov dôchodkového poistenia takmer o 30¤%. Je zrejmé, že za takýchto okolností sa stal grécky penzijný systém neudržateľným. Menej sa už spomína leví podiel, ktorý na tom majú medzinárodní veritelia. Len na margo pripomeňme straty, ktoré utrpeli grécke dôchodkové fondy v roku 2012 pri reštrukturalizácii dlhu – opäť rozhodnutie vydupané veriteľmi.
Tsiprasova vláda možno nakoniec podľahne a so škrtmi bude súhlasiť. Potrebuje uvoľniť ďalšiu tranžu pôžičky. Dôsledky budú predvídateľné: dôchodky sú v mnohých prípadoch jediným, čo drží grécke domácnosti na hranici úplnej katastrofy.
Oživenie ekonomiky nie je v dohľade. Migračná kríza pravdepodobne pochová jeden z mála životaschopných sektorov, turistický ruch. „Riešenie“, ku ktorému postupne Európa smeruje – premena Grécka na veľký utečenecký tábor obohnaný ostnatým drôtom – to určite napomôže.
Žiadne zmysluplné odpísanie verejného dlhu nie je na programe dňa a neukazujú sa ani hmlisto sľubované prorastové stimuly z EÚ. Grécko tak medzinárodní veritelia tlačia tretíkrát do tej istej bezvýchodiskovej situácie: plnením ich podmienok sa stáva jeho členstvo v eurozóne neudržateľné a kontraproduktívne, ak sa im však vzoprie, bude z nej vylúčené. Pri toľkých reprízach je ťažko veriť, že je to len chyba úsudku.