Strháva so sebou do pekla nevinných občanov, ktorí pred ním veru nijakej záštity nenachádzajú a doteraz veru nemali nijakého zastania od orgánov štátu. A či môže človek zniesť pohľad na toľkú skrivodlivosť?
Postavil sa však k zločinom umenia nebojácne nadmieru statočný Marian Kotleba. Aj to akosi zhrnul, i keď nie rovno týmito slovami: Daromniciam sa venovať! Knihy zbytočné čítať, vo veršoch sa beznádejne tmoliť, všakovaké škvrnité obrazy pozerať, do divadiel, tých komôr tmavých a hnusných, chodiť!
Nuž ako ľahko sa uvažuje v tomto duchu a štýle, tak ľahko sa niekedy i koná. Hoci všetky dôsledky na začiatku hneď nevidno. Umenie však stále zostáva skúšobným kameňom moci. Vo vzťahu k nemu sa moc nielen preveruje, ale aj odhaľuje. Zdalo by sa, že v podmienkach našej spoločnosti to už nie je veľkou témou.
No i v našich podmienkach sme už „dokázali“ vo vzťahu k umeniu mnohé. Napríklad plošným zrušením estetickej výchovy v školách za ministra školstva Martina Fronca (KDH), ktorý ju spokojne „vymenil“ za „výučbu náboženstva“ a celkom nepripravenej etiky.
To, že v školách celým generáciám nik nespomenie skvosty architektúry, hudobného či filmového umenia, teda že vlastne mladým ľuďom odsekne cestu ku kráse a k najväčším výdobytkom ľudského ducha, nikoho až tak veľmi netrápi. Lebo myšlienka, že aj na umenie musí byť človek pripravený, vzdelaný, pretože už iba umenie sa dovoláva celej jeho bytosti a všetkých jeho slobôd, sa nezdá nejako naliehavá.
Každý vie, akým priestupkom voči dobrým mravom no i voči zákonu je narušenie bohoslužby. Ale narušenie divadelného predstavenia, jedného z najstarších kultúrnych obradov sveta, mu už také vulgárne nepripadá?
Nie je istotne náhoda, že politik v divadle je dnes veľkou zriedkavosťou, že v ňom pôsobí ako celkom cudzorodý prvok. Mal by tam byť. No ak tam aj vkročí, má dnes za sebou iba slabo zastupiteľnú chiméru nejakej povrchnej mravnosti: Nie je tam erotika? Nie sú tam nadávky?
To je, žiaľ, všetko, čo od neho môžeme čakať. Dokázal by rozobrať aspoň jedno dejstvo, pochopiť repliku, nájsť zmysel celku diela? Načo? Veď tam bola – nadávka! Azda odhalené členky! Možno i kolená!
Mali by sme zabudnúť, že v období, keď stál na čele štátu kňaz, boli podobnými „moralistami“ vhadzované malé deti i s matkami zaživa do plameňov? Čomu je dnes sídlo VÚC v Banskej Bystrici bližšie? Pamätníku na masaker v Kremničke alebo divadlu v Brezne?
Pohľad na mapu nám prezradí menej ako pohľad na divadelné umenie? Lebo umenie je vždy krehkou a ľahko zraniteľnou sférou. No „boj“ za jeho morálku a zdravie môže byť niekedy aj dosť (ne)klamný.
Atmosféru „zdravého“ a „mravného“ umenia v Tretej ríši, surovo ubíjaného súkmeňovcami s podobnými motívmi, lakonicky vystihol jeden z najhlbších nemeckých estetikov a filozofov minulého storočia Theodor W. Adorno: „Čím vyššie sa na povrchu budovali antické stĺpy, tým viac sa v pivniciach vraždilo a mučilo.“