Od minulotýždňovej dohody s Ankarou si predstavitelia EÚ sľubujú postupné uzavretie balkánskej cesty utečencov do Európy. Turecko má uzavrieť svoje hranice a vodné cesty tak, aby cez ne migranti neprechádzali do Grécka, a tí, čo prídu na grécke územie, nebudú môcť požiadať o azyl a tak ich vrátia do Turecka.
Zároveň za každého prišlého utečenca alebo utečenku, ktorí budú vrátení do Turecka, systémom jeden za jedného bude môcť prísť jeden Sýrčan už umiestnený v Turecku do Európy. Toto číslo celkovo však nesmie prekročiť 72-tisíc osôb.
Erdoganov režim má za to získať 6 miliárd eur pomoci do roku 2018, znovuotvorenie členských prístupových rokovaní a postupné odstránenie vízovej povinnosti pre Turkov na cestovanie do krajín EÚ.
Inak ako hanba sa to nedá nazvať. Je to zúfalý krok, ktorým sa súčasné európske politické elity snažia udržať problém za dverami čo najdlhšie, aspoň do najbližších volieb. Udržať si moc, nie s ňou niečo zmysluplné robiť, sa totiž zdá byť cieľom čím ďalej, tým väčšieho množstva politikov a političiek.
Pri tom, aká komplikovaná situácia v Grécku je a aké útrapy sú mnohí utečenci schopní podstúpiť len pre vidinu bezpečnosti v Európe, je iba zbožným želaním si myslieť, že budú ostávať v Turecku, alebo že Grécko zvládne takýto administratívny chaos.
Tento nápad navyše je nelegálny. Medzinárodné vzťahy a postavenie ľudí v nich sú riadené medzinárodným právom, ktoré každému človeku garantuje isté práva. Žiaden štát nesmie odmietnuť človeku možnosť požiadať o azyl, každú jednu žiadosť musí zvážiť osobitne a až po tom, ak sú na to dôvody, odmietnuť. Nebude dlho trvať, kým pre túto dohodu prídu prvé žaloby na členské štáty do Štrasburgu.
Škandalózne je aj žiadať o pomoc Ankaru, ktorá už niekoľko rokov podporuje a financuje sýrsky konflikt, čím utečeneckú vlnu spoluvytvára. Otázne je aj to, či sa môže Turecko označovať ako „bezpečná“ krajina na presídlenie, čo je povinnosť podľa medzinárodného práva. Už teraz tam žijú približne dva milióny Sýrčanov, ktorým nie sú garantované ľudské práva.
Väčšinou nemôžu pracovať, nevzťahuje sa na nich minimálna mzda a množia sa prípady, keď z ekonomických dôvodov boli rodiny nútené posielať pracovať svoje deti. EÚ je podozrivo ticho aj ohľadom Erdoganových veľkých ľudskoprávnych prešľapov: nič nepočuť o strieľaní do kurdských civilistov či zatváraní novinárov kritických voči režimu.
Zjavne však existuje vôľa imigračnú krízu riešiť. Rovnako má únia silné páky zatlačiť na predstaviteľov tretích krajín. Peniaze takisto nie sú problém. Prečo toto všetko nevyužiť a neusilovať sa v prvom rade o ukončenie sýrskej vojny pred tým, než už nebude koho ani čo zachraňovať? Namiesto hanebnej dohody treba skôr „kamarátov“ EÚ na Blízkom východe a Turecko dotlačiť, aby prestali krvavú vojnu v Sýrii podporovať.