Obvolávala aj veterinárne ambulancie, útulky. Napokon presvedčila akúsi pani z ulice, aby si psíčka nechala.
Nedávno zase dostali psíka moji susedia. Sami zavše majú hlboko do vrecka aj kastróla, no dali ho zaočkovať. Keď ste na život sama, staráte sa, ako viete. Keď nemáte robotu, máte tri decká, zle sa žije, zle sa chová i pes. Kam ho však dať, keď nemáte na to, aby ste sa oň postarali? P Ponúkať ho na internete? Vyslúžite si nadávok, výčitiek: „Daruj svoje decko, ty suka!“
Prišla som domov z práce, posmelená sesternicou, a radili sme sa so susedmi. Dáme ho do útulku. Oni niekoho nájdu a nebude mu tam zle. Je mladučký, dostane najesť, napiť. Sama podporujem útulky a viem, že sú tam ľudia, ktorí majú radi psov.
Obvolávame teda útulky. Predstavím sa, takto a takto, máme na dvore psíčka, nie je mu tu dobre, nevieme, čo s ním, nemôže tu však zostať. Všade nás odbijú. Odkiaľ ho máte? Prečo by ste si ho nemohli nechať? Aj k deťom by ste sa tak správali? Nesmiete ho vypustiť na ulicu! Netýrate ho náhodou?! Nesmiete mu ublížiť!
Na karanténnej stanici sa váš hlas nahráva, vašu totožnosť si overujú, z útulku telefonujú vašim priateľom, čo si to dovoľujete a čo je so psom, či ste mu náhodou nevykrútili krk. Cítite sa ako sviňa.
Neviete, ako slušne vysvetliť, že voláte za niekoho, kto má tri decká a že tie decká, a že robota, a že vy máte veľkého neposlušného dalmatínca, ktorý nie je socializovaný, nechodíte s ním k psychológovi ani psychiatrovi, ale chodíte tam sama.
Neviete, koho sa spýtať, či šibe vám, alebo svetu, keď máme hniezda záchrany pre deti, ale psa si musíte nechať, aj keby ste ho mali kŕmiť na úkor seba a detí. Neviete, ako vysvetliť v útulku a na karanténnej stanici, že tento svet nemá rád Rómov, čiernych, Arabov, že postavil psa nad človeka, že vaši susedia, že vy… Napokon, nie ste povinná nikomu odpovedať na otázky.
Použijete lesť. Zavoláte do jedného z útulkov a poviete, že psa ste našli a nemôžete si ho nechať. Pri výsluchu lužete. Tam a tam, dopoludnia, mladý, bála som sa, že ho zrazí auto… Pes večer cestuje, rodina za ním plače. Nebojte sa, bude mu tam dobre. Misky nebrať, ani žrádlo, deku… Našli sme ho predsa.
Večer máme chuť zavolať do útulku a priznať sa. Ale čo, keď nám ho vrátia? Nemala by som sa z toho vyspovedať?
Ľudia sú svine. Množia psov, ubližujú im, vypúšťajú ich na ulice, nedávajú im žrať, útulky sú plné nechcených a týraných zvierat. Ale ľudia aj nie sú svine. Kam so psíkom, ktorého nemôžete mať, lebo mu nemáte čo dávať žrať a život vás vláči ako na húsenkovej dráhe? Kto vás vypočuje a pomôže vám? Čo povedať, keď nechcete klamať a pravdu nik nechce počuť?
Veľavážené psie matere, mám rada vlkov, vtákov, býkov aj psov, želám ženám rúže a mužom révu, mačkám ich deväť životov a psom teplé pelechy. Ale deti, čierne aj biele, žlté aj červené, malé aj veľké, zdravé aj choré, poslušné aj neposlušné, decká sú najviac!