O päť stromov na Žilinskej sa ešte bojuje. Palackého ulica 8 stromov. Redukcia zelene ešte čaká Kamenné a Odborárske námestie, Radlinského, Mýtnu, Šancovu, Štefánikovu, Košickú, Vazovovu, Štefanovičovu a Českú ulicu. Čo sa to v hlavnom meste deje?!
Tisíce stromov padli len v Ružinove pre diaľnicu D1, ďalšie pre aupark či riverpark, pričom zoznam (často zbytočne) stratenej zelene je už teraz oveľa oveľa dlhší. A tisíce padnú pri stavbe ďalších diaľničných a rýchlostných ciest či developerských megalománií. Chaotická, často nepekná zástavba, časť zelene je agendou správy ciest namiesto orgánov ochrany prírody, podvyživená starostlivosť o existujúcu zeleň, úradnícka necitlivosť, korupcia. Keď hovoríme o „ochrane“ mestskej zelene, akoby sme hovorili o veľkej politike v malom.
Na „drobné“ zlé rozhodnutia doplácajú vždy tí najzraniteľnejší. Tí, čo sa nemajú ako brániť. Tí, čo sú súčasťou – a to v prípade zelene životne dôležitou – celého spoločenstva. A slávne ľudské spoločenstvo sa im za odmenu obracia chrbtom. Neprodukujú hmatateľný zisk alebo aspoň viditeľný úspech. Meradlá konzumu v červených číslach, tak o čo ide?
Ako tak sledujem spôsob, lebo o systéme sa nedá hovoriť, ochrany zelene v Bratislave, začínam čoraz viac rozumieť prísloviu komu dal pánboh úrad, tomu dal aj rozum. Ponúka sa tiež inovácia tejto známej múdrosti v podobe komu dal volič úrad, tomu dal aj cit. (Žiaľ, aj dane.)
Neviem, ako je to možné, no zdá sa, že na čelo orgánov s rozhodovacími právomocami sa, česť výnimkám, dostávajú ľudia, pre ktorých sa ich povinnosť zlepšovať veci verejné na základe dostatočných znalostí a odborných informácií mení na obľúbený všeobjímajúci pragmatizmus. Lebo bezpečnosť (nedá sa nesúhlasiť). Lebo parkovisko. Lebo promenáda. Lebo nákupné centrum. Lebo stredoveké námestie. Lebo obchvat. Lebo peniaze?
Ale pozor, prichádza to najlepšie. Hlavné mesto ide veľkým zeleným projektom „Bratislava sa pripravuje na zmenu klímy“ konečne príkladom. Ako zdôraznil jej primátor Ivo Nesrovnal, „je dôležité podporovať zveľaďovanie verejných priestranstiev aj takýmto spôsobom“.
V kontexte toho, ako za jeho bačovania skončilo PKO, je likvidácia zelene vcelku pochopiteľný jav. A hoci nestojí za každým spíleným stromom, nevidím snahu čo len jediný zachrániť. A že by sa to dalo, o tom niet pochýb: pílenie a výruby nie sú na mnohých miestach nevyhnutné, sú iba jednoduchšie.
Samozrejme, tragédia z Karlovej Vsi, keď pád stromu zapríčinil smrť malého chlapca, sa nesmie opakovať! Ale zneužívať heslá o bezpečnosti ľudí na bezbrehé ničenie zelene je rovnako neprípustné. Môže sa totiž ľahko stať, že sa časom obeťami staneme všetci – klíme je to jedno. Ostávame teda my, komu by to jedno byť nemalo. Čo s tým urobíme?