Len aby sa vyhli regulovanému domácemu násiliu, ktoré v pondelok nastane na mnohých miestach Slovenska. Ide dokonca o takú nebezpečnú záležitosť, že aj niektoré obchodné reťazce, ako som sa dopočul, nechávajú potenciálne postihnutým pootvorené dvere, aby sa mali pred ňou kam skryť.
A pritom, akoby to bolo do istej miery len podobné rozprávkam, v ktorých sa vždy musí stať množstvo hrozných vecí, aby na záver zavládlo opäť niečo pekné a dobré.
Napríklad je politicky korektné, aby krásny princ bol žabiakom, ktorého bozkom opätovne poľudští nejaká rozmaznaná aristokratka? Čo ak v tejto bezmocnej podobe hnusného, kvákajúceho, nízkeho plaza natrafí akurát na feministku?
Má aj za týchto okolností právo na postupný osobný rozvoj a pokojný rodinný život? Čo ak si Šípková Ruženka ešte niekedy v polospánku osvojí zložitú koncepciu rodových štúdií? Zosadne potom krásny princ pre ňu z koňa alebo ju radšej nechá spať v tej nepriehľadnej pichľavej chrastine?
V podstate každý slušný človek, ak číta rozprávky, fakticky prežíva dnes to isté, čo mladý stredoslovenský politik, keď ide prvýkrát v živote do divadla. Svet sa jednoducho stáva zložitejším a chápať ho je čoraz ťažšie.
V mnohých krajinách sa stávajú neželateľnými vianočné sviatky ako také. Dokonca už aj prekrásne vianočné stromčeky boli vystavené zúrivým útokom. Nečaká aj Veľkú noc čosi podobné? Už k jej okraju sa dostalo čosi zničujúce, čo k nijakej kultúre nepatrí.
Každá kultúra je pretkaná nespočetnými jemnými starobylými pradivami od najjednoduchších vecí až po najzložitejšie medziľudské vzťahy. Ale každá je aj krehká, treba ju chrániť.
Sviatky, ktoré práve prežívame, sú, okrem mnohých iných súvislostí, spojené s vodou, s bezprostredne sa rodiacim jarným životom, s „pohybmi“ Slnka a hviezd, s veľkolepým prebúdzaním prírody.
Vajíčko ako prchavý a krehký symbol nového života sa dostáva do súvislostí s vytrvalosťou vesmírneho rytmu, s búrlivými záchvevmi ľudských sŕdc, no nevyhnutne aj s hrdým spoločenstvom okolia, ktoré okolo seba každoročne zoskupí. Akoby sa za všetky zloby sveta stávalo celkom nezaslúženou, no pritom i bolestne pochopiteľnou odmenou.
Je ťažké zmerať význam a hĺbku každej takejto chvíle, no rovnako ťažké by bolo, prehliadnuť ju. Ak sa dnes obraciame k našim tradíciám, iste stojí za úvahu, do akej miery ich treba dodržiavať a chrániť.
Tie chvíle, keď práve vďaka obradom na svet nehľadíme skrz hladký a sterilný celofán nejakej obrazovky, keď by sme opäť mali a mohli prehovoriť k svojim blízkym. Nemajú v sebe i tie prosté riekanky tú silu, aby nám cestu k nim umožnili?
Sviatok je miestom, kde sa človek stretáva s inými. No aj keď v ňom, či už chcene alebo nechcene, zostáva sám, stretáva sa prinajmenšom so sebou samým. Až taký veľký rozdiel v tom nie je.