Nie sú to hocaké diela, fašizmus má hierarchiu, poriadok aj systém: slávne mená moderného umenia 20. storočia zaradil ten systém do kategórie tzv. degenerovaného umenia, ktoré podľa Hitlera vznikalo zo zdegenerovanej mysle a ktoré chcel preto v mene očisty kultúry zničiť. Nebol lepší spôsob, ako ich za symbolickú cenu rozpredať a peniaze použiť na zdokonalenie vojnovej mašinérie. Likvidácia kultúry sa tak stala súčasťou procesu odľudšťovania Európy a genocída umenia o to presvedčivejšie šírila nacistickú ideológiu.
Ešte o čosi skôr sa na podobnú očistnú misiu vydal aj Stalin. Nové umelecké formy a abstraktné umenie sa považovali za zločin, pretože boli pre „ľud“ priveľmi nekonkrétne, nejasné. Umenie malo byť plebsu dostupné – ale len to s jasným posolstvom, bez možnosti zapochybovať.
To, čo si má človek myslieť, bolo vopred dané. Pochybovanie je zločin. Krása musela byť zničená, pretože znepokojuje – je protirečivá a ľudia sa jej často boja, lebo príliš okato poukazuje na nelichotivú pravdu, ktorej súčasťou býva vlastná malosť. Umenie sa tak mení na propagandu, a tá robí z ľudí užitočné teľce dobrovoľne kráčajúce na bitúnok. Umelci končili životy v gulagoch, za mrežami, v najhoršom prípade podstúpili poníženie prispôsobením sa propagande, do ktorej sa im zavše podarilo prepašovať tajné posolstvo nádeje.
Podobných príkladov manipulácie ľudskou mysľou legitimizujúcou mocenské konflikty či celé genocídy je v dejinách, pravdaže, na tisícky. Nevyhol sa tomu žiadny umelecký žáner a žiadny umelec či umelkyňa napokon neušli odplate za drzosť prekročiť hranice predpísané politickými politrukmi. Po dlhších obdobiach umeleckej tolerancie a s tým často súvisiaceho väčšieho sociálneho zmieru prišli obdobia, keď povolený kánon predpisovali „olovené lebky, v ktorých očiach sa nikdy nezaleskne slza“, ako napísal Federico García Lorca v Balade o španielskom žandárstve. Spravidla to bývali obdobia predchádzajúce veľkému spoločenskému konfliktu, najčastejšie vojne a legitimizovanému vraždeniu.
Samotného Lorcu zavraždili na začiatku občianskej vojny: fašistom ležali v žalúdku najmä jeho divadelné hry, v ktorých celospoločenskú bolesť z útlaku vyjadroval na postavách po väčšej slobode túžiacich nešťastných španielskych žien. Obraz vlastnej duševnej biedy v zrkadle bol neznesiteľný, po poriadku volajúci násilníci ho museli rozstrieľať na črepiny. Najskôr predstavenia zakazovali, potom na ne začali chodiť s revolvermi a keď sa dostali k moci, začali z nich strieľať.