S revolverom do divadla

30.03.2016 13:00

Koncom roku 2013 bola v mníchovskom byte Corneliusa Gurlitta skonfiškovaná unikátna zbierka výtvarných diel. Takzvaná Gurlittova zbierka obsahuje okolo 1 500 obrazov, ktorých autormi sú napríklad Monet, Renoir, Matisse, Chagall, Schiele, Corot či Picasso. Gurlittov otec Hildebrandt bol totiž za tretej ríše Hitlerov „umelecký agent“, ktorého poslaním bolo habanie umeleckých predmetov vo vlastníctve židovských zberateľov umenia. Nacisti s týmto cieľom dokonca vytvorili špeciálnu jednotku.

Nie sú to hocaké diela, fašizmus má hierarchiu, poriadok aj systém: slávne mená moderného umenia 20. storočia zaradil ten systém do kategórie tzv. degenerovaného umenia, ktoré podľa Hitlera vznikalo zo zdegenerovanej mysle a ktoré chcel preto v mene očisty kultúry zničiť. Nebol lepší spôsob, ako ich za symbolickú cenu rozpredať a peniaze použiť na zdokonalenie vojnovej mašinérie. Likvidácia kultúry sa tak stala súčasťou procesu odľudšťovania Európy a genocída umenia o to presvedčivejšie šírila nacistickú ideológiu.

Ešte o čosi skôr sa na podobnú očistnú misiu vydal aj Stalin. Nové umelecké formy a abstraktné umenie sa považovali za zločin, pretože boli pre „ľud“ priveľmi nekonkrétne, nejasné. Umenie malo byť plebsu dostupné – ale len to s jasným posolstvom, bez možnosti zapochybovať.

To, čo si má človek myslieť, bolo vopred dané. Pochybovanie je zločin. Krása musela byť zničená, pretože znepokojuje – je protirečivá a ľudia sa jej často boja, lebo príliš okato poukazuje na nelichotivú pravdu, ktorej súčasťou býva vlastná malosť. Umenie sa tak mení na propagandu, a tá robí z ľudí užitočné teľce dobrovoľne kráčajúce na bitúnok. Umelci končili životy v gulagoch, za mrežami, v najhoršom prípade podstúpili poníženie prispôsobením sa propagande, do ktorej sa im zavše podarilo prepašovať tajné posolstvo nádeje.

Podobných príkladov manipulácie ľudskou mysľou legitimizujúcou mocenské konflikty či celé genocídy je v dejinách, pravdaže, na tisícky. Nevyhol sa tomu žiadny umelecký žáner a žiadny umelec či umelkyňa napokon neušli odplate za drzosť prekročiť hranice predpísané politickými politrukmi. Po dlhších obdobiach umeleckej tolerancie a s tým často súvisiaceho väčšieho sociálneho zmieru prišli obdobia, keď povolený kánon predpisovali „olovené lebky, v ktorých očiach sa nikdy nezaleskne slza“, ako napísal Federico García Lorca v Balade o španielskom žandárstve. Spravidla to bývali obdobia predchádzajúce veľkému spoločenskému konfliktu, najčastejšie vojne a legitimizovanému vraždeniu.

Samotného Lorcu zavraždili na začiatku občianskej vojny: fašistom ležali v žalúdku najmä jeho divadelné hry, v ktorých celospoločenskú bolesť z útlaku vyjadroval na postavách po väčšej slobode túžiacich nešťastných španielskych žien. Obraz vlastnej duševnej biedy v zrkadle bol neznesiteľný, po poriadku volajúci násilníci ho museli rozstrieľať na črepiny. Najskôr predstavenia zakazovali, potom na ne začali chodiť s revolvermi a keď sa dostali k moci, začali z nich strieľať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výtvarné umenie #Hitler #umelecké diela
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku