Malo by to vraj byť niečo slovenské. Niečo obsahujúce prvok minulosti, súčasnosti aj budúcnosti. Niečo, čo nás pomôže zviditeľniť…
Nuž z takéhoto zadania musí mať mladý výtvarník ťažkú hlavu. No keďže sa rozhodli k úlohe pristúpiť poctivo, chceli sa porozprávať, čo vlastne to predsedníctvo je. V čom bude alebo by malo byť slovenské predsedníctvo práve „slovenské“.
Načo to bude Európskej únii. A načo nám. Ako sa dalo čakať, debata sa skončila filozofovaním o našej identite a tom, čo je v nej európske. Inak povedané, prečo chceme byť v EÚ a čo do nej vlastne vnášame.
Na tú prvú časť je odpoveď ľahšia. Respektíve odpovede. Do roku 2004 sme chceli byť jej súčasťou, aby sa potvrdilo, že sme „štandardnou európskou krajinou“. Aby sme unikli pred vlastnými démonmi intolerancie, nacionalizmu a vlády zlodejov (že to tak úplne nevyšlo, je iná pesnička).
Potom sa z únie stal oslík otras sa: eurofondy, investície, cieľ exportu. Pre niektorých je záchranou pred stále asertívnejším Ruskom. Garanciou aspoň nejakých limitov besnenia nášho semiperiférneho kapitalizmu a oligarcho-partokracie. Vyberte si. Na rozdiel od iných štátov sa zdá, že ešte stále vieme nájsť viac dobrých dôvodov ostať v EÚ (hoci aj so škrípaním zubov), než z nej odísť s buchnutím dvermi.
Druhá časť otázky je omnoho zložitejšia. „Tatranský tiger“ Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša mal naučiť sklerotickú, a tak trochu zahnívajúcu, „starú Európu“, ako sa robí správny kapitalizmus. Bez prívlastkov. Ako štrukturálne reformy zdynamizujú ekonomiku a dovedú (niekedy trochu nechápavú) spoločnosť k svetlým zajtrajškom.
Chvíľu sme predstierali, že vieme exportovať našu „unikátnu skúsenosť“ s ekonomickou a spoločenskou transformáciou. Krajiny západného Balkánu (a nebodaj aj Ukrajinu) môžeme naučiť, ako budovať občiansku spoločnosť, demokraciu a ako si v zdanlivo beznádejnej situácii záverečným špurtom zabezpečiť členstvo v klube vybratých. Dnes už z týchto veľkých rečí ostal len pocit trápnosti, nevyšetrená Gorila a výsledky marcových volieb.
Vo chvíľach súdnosti sme za náš hlavný prínos vyhlasovali hľadanie kompromisov. Sme predsa malá krajina. Keď sa tí veľkí začnú okolo spoločného stola sácať a biť, môžeme akurát tak jednu schytať.
A tak sme chceli do európskeho rozhodovania vnášať dôraz na spoločné záujmy, dohody. Až pokiaľ sa minulú jeseň vtedajšia vláda nerozhodla obetovať tento princíp na oltári svojich volebných záujmov. Ostáva iba dúfať, že sa nás nik na „náš prínos“ nebude pýtať.
Lenže asi bude. Pri poslednom geopolitickom rozdávaní kariet sme zhodou okolností dostali do ruky pár vyšších čísiel. Žiadne eso ani kráľ. Ale možno nejaký horník či dolník. Európska únia praská vo švíkoch, blíži sa nové miešanie. Chceme sa spoliehať iba na unavené šťastie?