Ak je raz niekto obyčajný človek, zrejme nebude nezávislou osobnosťou. Alebo naopak. Aspoň ja tak čítam názov tejto politickej zlátaniny, ktorá do lavíc Národnej rady, pôvodne prostredníctvom liberálnej (?) SaS, posadila aj bigotných katolíkov typu Štefan Kuffa či Richard Vašečka.
Ktovie, do ktorej kategórie z názvu „hnutia“ samu seba počíta Jurinová, ale nezávislá osobnosť ona zrejme nebude. Jej predstavy o fungovaní štátu, spoločnosti a jednotlivcov totiž už dávno predžula katolícka cirkev.
Slovenská republika je, ako hovorí ústava, štát nezávislý od akejkoľvek ideológie či náboženstva. Aby už o pár hláv ďalej – aj za pomoci Jurinovej – tvrdila, že štátom uznávaná rodina je iba tá, v ktorej píska muž a pri hrncoch a deťoch tancuje žena. Parafrázujem, samozrejme.
Poslankyňa Jurinová rovnako urputne ako proti prijatiu Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v SR (hm!) bojovala aj proti ratifikácii Istanbulského dohovoru, zásadného dokumentu Rady Európy, ktorý rieši elimináciu násilia páchaného na ženách.
Dokument je, prepytujem, uznávaný a efektívny nástroj, ako sa pokúsiť vyrovnať s touto otrasnou, a žiaľ i bežnou, súčasťou života prinajmenšom štvrtiny žien a často aj ich detí nielen na Slovensku.
Verte alebo neverte, ešte stále nie sme na konci ľudskoprávnych ťažení Eriky Jurinovej. Pred voľbami hlasovala za vstup stredoveku na slovenskú legislatívnu pôdu. A to v podobe zákona, ktorý by ženy postihoval väzením za to, že by veľmi, ale naozaj veľmi chceli mať rodinu strihnutú podľa slovenskej ústavy, no bez umelého oplodnenia sa im to nedarí. To, že by tento zákon postihoval aj ženy po interrupcii, je už iba taká drobná logická samozrejmosť.
Takže si to zhrňme. Šéfka výboru pre ľudské práva úraduje pod gesciou s ľudskými právami nekompatibilnej slovenskej odnože katolíckej cirkvi. Odmieta iné typy rodín ako tie, ktoré tvorí muž, žena a deti. Ochranu žien pred násilím zametá ako poriadna „vlastenka“ pod koberec. Ženy by za túžbu priviesť na svet dieťa, hoci počaté inak ako klasickou cestou, trestala odňatím slobody.
Ak sa niekomu zdá, že ide o tú správnu ochrankyňu ľudských práv, smeje sa do očí množstvu svojich príbuzných, priateliek, kolegýň, spolužiačok. A tiež ľuďom z LGBTI komunity, z „lásky“ ku ktorým mnohé idey pani poslankyne vzišli.
Niet sa preto čo čudovať parlamentným nohsledom banskobystrického župana, že sa do takéhoto výboru hrnú. Našli tam pre svoje selektívne vnímanie ľudských práv krásne pohnojenú pôdu.
Áno, toto je osobné. Ak to nebude osobné pre väčšinu z nás, raz nám to niekto poriadne zosobní. Historická skúsenosť nepustí. Verím, že väčšina poslancov a poslankýň to chápe a vie, čo (ne)má robiť.