Rezort školstva je v tomto zmysle najzraniteľnejší, pretože všetci ministri sa na tomto poste správajú nanajvýš podobne a neomylne spejú k vlastnej záhube.
Ich osud nadobúda akýsi zvláštny biologický rozmer, lebo z hniezda odlietajú zvyčajne celkom bez krídel, teda ešte skôr, ako sa takpovediac zakuklia. Svojím spôsobom pripomínajú mravce bojovníkov.
Musia nasadiť svoj podenkový život, aby ministerstvo mohlo žiť nerušene ďalej. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu má v princípe svoj základný rozpor už v názve. Názov sám to, prirodzene, nespôsobuje, ale akosi nevedome vedie všetkých riadiacich pracovníkov k tomu, že záležitosti školstva berú športovo a záležitosti športu ako prioritu.
Jednoducho povedané, ak by sa školy uskromnili, niekde by sa dal postaviť dajaký štadión, no ak by sa ušetrilo na štadióne, mládež by bola rachitická.
Medzi týmito dvoma krajnosťami, pri ktorých zatiaľ nikdy nebolo možné pochybovať o tom, ku ktorej sa vedenie rezortu duchovne a s láskou prikloní, zostávajú teda už iba dve nepríjemnosti: veda a výskum.
V tomto duchu sa veda poníma ako akási zastaraná a neatraktívna atletická disciplína, ktorú už nikto aj tak nechce. Výskum zase v najlepšom prípade ako náhodný a bezperspektívny zber surovín sociálne stiesnenými a bezprizornými občanmi.
Všetko to zjednocuje iba globálna myšlienka, že všetci by si (prirodzene okrem ministerstva) mali na seba zarobiť. Preto momentálne takmer nik nepochybuje o tom, že nás čakajú zvyčajné štádiá, v ktorých ministerstvo prežíva volebné obdobie.
Prvé tvorí čudovanie. Veď aj nový minister sa už stihol začudovať, prečo mu všetci kladú otázky týkajúce sa školstva, keď vlastne iba nastúpil. Tie odpovede predsa môžu vyplynúť len z celospoločenského hádzania hrachu na stenu, čo je zatiaľ najpresnejšia predstava ministerstva o adekvátnej diskusii.
Druhou fázou je inventúra, skúmanie daného stavu. Tá predstavuje niekoľko desiatok ťažkotonážnych nákladných áut naplnených zbytočnou makulatúrou, teda asi jednoročnou produkciou všetkých škôl a fakúlt na Slovensku.
Potom nasleduje akési „prerozdeľovanie“ cez nepriehľadné a nezriedka i nesmierne zákerné manévre Akreditačnej komisie alebo aj iných prostoduchých orgánov ministerstva, ktoré najčastejšie nepoznajú ani vlastný štatút a jeho základné ustanovenia.
Ich výsledkom býva spravidla plošné osočovanie všetkých pedagógov, najčastejšie vyhlasovanie profesorov a docentov za nekompetentných a zbytočných, učiteľov za nevzdelaných, žiakov a študentov za sprostých.
Na hľadanie nápravy zostanú z volebného obdobia asi tri mesiace. Po voľbách sa tento nemenný cyklus zopakuje. Nuž, ako povedal poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Raz som sa ponoril do optimizmu. Iba s ťažkosťami ma vtedy zachránili!“