Tým by sa všetci platitelia daní na Slovensku poskladali na platobne neschopnú súkromnú firmu. Na prvý pohľad logický obdobný postup však pri detailnejšom pohľade vyzerá v praxi úplne inak.
Subdodávatelia Váhostavu-SK poskytovali stavebné práce najmä na štátnych zákazkách diaľničných diel a logicky predpokladali, že štátom objednané kontrakty sú zo strany stavebného gigantu aj riadne prekalkulované. Inak povedané, že za vykonané práce dostane generálny dodávateľ (Váhostav-SK) riadne zaplatené a následne uhradí všetky faktúry firiem, ktoré sa na prácach podieľali.
Slovenskí podnikatelia si v zásade nemohli vyberať a dohodnúť so stavebným koncernom s dominantným postavením na trhu žiadne záruky pre prípad, že by sa faktúry nezaplatili. Do úvahy neprichádzali ani zmluvné právne doložky v podobe tzv. výhrady vlastníckeho práva, keď sa na faktúre a v zmluve uvádza, že tovar je až do plného zaplatenia majetkom predávajúceho.
Ak teda ide o nezaplatenú faktúru za tovar, dodávateľ za určitých okolností môže dostať tovar od dlžníka nazad, ak faktúru nedostal uhradenú. Za stavebné práce nebolo možné ani pri najlepšej vôli dostať od Váhostavu-SK bankové zabezpečenie napríklad vo forme bankovej záruky za zaplatenie faktúr, poistenie pohľadávok ani ponúknuť pohľadávky na predaj formou faktoringu.
Uvedené nástroje však mali požadovať dodávatelia potravín a iných tovarov v prípade kontraktov so spoločnosťou Carrefour, ktorej zlá platobná dochvíľnosť bola známa v podnikateľských kruhoch na Slovensku už dlhšie.
Ak by teda slovenské firmy a drobní podnikatelia poznali zásady bezpečného obchodovania, nemuseli by dnes smútiť nad toxickými pohľadávkami voči platobne neschopnému obchodnému reťazcu, ktorý teraz požiadal o reštrukturalizáciu, pri ktorej veritelia prídu o podstatnú časť márne očakávaných úhrad. Učiť sa na vlastných chybách, že lepšie je predať menej, ale naozaj dostať zaplatené, je veľmi drahé.
Všetky uvedené skutočnosti preukazujú, že paušalizovať postupy zachraňovania pohľadávok voči insolventným firmám nie je vhodné a ani z celospoločenského pohľadu žiaduce. Odškodnenia by sa tak mohli domáhať aj veritelia iných firiem z množstva malých a stredných podnikateľov, ktorí prišli o značnú časť očakávaných tržieb pri podobných prípadoch.
Okrem pomerne veľkých mimoriadnych výdavkov štátneho rozpočtu na zachraňovanie firiem sa treba zamyslieť aj nad precedensom v podobe morálneho hazardu, pre ktorý platí pravidlo: zisky sú súkromné, ale straty sa zoštátňujú.
Možno by stálo za to navrhnúť a legislatívne schváliť rámcové podmienky, za ktorých bude štát ochotný pomáhať slovenským firmám odkupovaním problémových pohľadávok. V každom prípade však musíme zamerať pozornosť na prevenciu v predchádzaní podobným negatívnym excesom v podnikateľskom živote.