Panamské dokumenty sú názvom pre všemožnú dokumentáciu právnickej firmy Mossack Fonseca z Panamy, ktorej portfólio sa ukázalo byť veľmi široké: od konzultácií ohľadne výhodného ukladania financií cez zakladanie schránkových firiem až po asistenciu pri praní špinavých peňazí. V tomto reťazci figurujú desiatky bánk a tisícky eseročiek zakladaných v daňových rajoch. Cieľom je jediné – platiť čo najmenej daní, alebo ako sa hovorí moderným jazykom "agresívne optimalizovať daňové zaťaženie”.
Šokujúce sú prinajmenšom dva aspekty tejto kauzy. Množstvo peňazí, o ktoré odhadom táto firma ukrátila desiatky národných rozpočtov, možno i ten slovenský, sa pohybuje v stovkách miliárd eur. Druhým dôležitým aspektom je vidieť, kto všetko kráti na daniach.
Miliardy tu majú skryté ľudia okolo prezidenta Putina, britský premiér Cameron, pohlavári Čínskej komunistickej strany, ukrajinský veľkopodnikateľ a prezident Porošenko, západoeurópski ministri, šéf FIFA, futbalista Messi, herec Chan a mnoho ďalších známych osobností a ich rodinných príslušníkov.
V skratke takmer všetci, ktorí majú dosť peňazí na to, aby ich mohli „uliať“. A to Panama je len jeden z daňových rajov a Mossac Fonseca „iba“ štvrtá najväčšia firma v tejto oblasti.
Aké čísla a kto by teda figuroval u prvých troch a v ostatných destináciách finančných migrantov? Ekonómovia odhadujú, že objem financií vo všetkých daňových rajoch dosahuje až 32 triliónov eur. Niektorí právnici tvrdia, že je to technicky legálne.
Vo viacerých prípadoch možno súdy rozhodnú, no mnohé zločiny v histórii boli legálne. Inak ako boj bohatých proti stredným a nižším vrstvám, na ktorých práci bohatnú, sa to však nazvať nedá.
Ponaučenie, čo plynie z Panamských dokumentov, je vo svojej podstate jednoduché: znovu máme do činenia s inou obmenou triednej vojny, kde prevažná časť bohatých pracuje na tom, aby čo najviac bohatli bez ohľadu na ľudí a štáty, ktoré im podnikanie umožňujú.
Povinnosti akoby sa týkali len chudobných a práva len bohatých. Skutočnými obeťami takéhoto „ulievania“ totiž nie je nikto iný, ako bežní občania a občianky, ktorým sa dostáva čoraz menej kvalitnej zdravotnej starostlivosti, čoraz nižšia úroveň sociálneho zabezpečenia a verejných služieb od škôl až po cesty, napriek tomu, že nepracujú menej a na daniach neodvádzajú menej.
Panamské dokumenty by, už iba pre to, aké masívne čísla a aké rozšírené krátenia daní ukazujú, mali otriasť spôsobom, akým rozmýšľame o superbohatých. Rozhodne by mali otriasť europolitikmi, aby proti daňovým rajom rázne a efektívne zakročili.
Žiaden národný štát totiž nemá v dobe ekonomickej globalizácie dostatočnú moc na to, aby sa postavil nadnárodným korporáciám. Spoločný postup Európskej únie sa aj v tomto prípade ukazuje ako jediná reálna šanca nedať sa ožobračovať.