Tento týždeň si ďalšiu – naozaj mimoriadnu Goldmanovu cenu za životné prostredie – prevzala Zuzana Čaputová, advokátka zo združenia Via Iuris. Na odovzdávaní cien v San Franciscu pred trojtisícovým auditóriom zazneli aj ďalšie slovenské mená mužov a žien, ktorí tejto neúnavnej obhajkyni práva na zdravé životné prostredie pomáhali v boji proti obrovskej skládke odpadu v Pezinku.
Goldmanova cena (Goldman Environmental Prize) sa každoročne udeľuje „hrdinom“ životného prostredia zo šiestich kontinentov a Zuzana Čaputová tohto „zeleného Oscara“ získala za Európu, pretože jej zápas so štátnou mocou a s mocou peňazí mal aj zásadný medzinárodný presah. Na základe tejto kauzy Súdny dvor EÚ stanovil pravidlá záväzné pre celú úniu.
Získať akúkoľvek medzinárodnú pozitívnu cenu, zvlášť ak prichádza z prostredia, ktoré požíva status prirodzenej autority a ak sa týka súboja človeka-milión s mocou, znamená nielen radosť a zadosťučinenie ocenených. Znamená zároveň zvýšenú pozornosť verejnosti a médií téme, ktorá sa spolu s ocenenými stavia do svetiel reflektorov.
Práve pre záujem médií využíva niekoľko odvážnych umelcov a umelkýň svojich pár minút slávy pri preberaní cien na to, aby namiesto dlhého ďakovného zoznamu upozornili na kauzy, ktoré ich trápia a považujú za dôležité o nich hovoriť.
Iba pred niekoľkými dňami na znak nesúhlasu s „bratríčkovaním“ Miloša Zemana s čínskou komunistickou mocou povedala pri preberaní hudobnej ceny Anděl speváčka Lenka Dusilová, že nesúhlasí, aby sa prezident podlizoval režimom, ktorý popiera slobodu a demokraciu. Zeman ju následne označil za „chudinku“. Spomínam to preto, lebo Slovensko iba pred niekoľkými rokmi absolvovalo obdobnú návštevu s obdobne odporným scenárom.
V júni 1989 pozvala mierová aktivistka, folková speváčka svetového mena Joan Baez na pódium počas koncertu v Bratislave vtedajšieho disidenta Václava Havla i ďalších signatárov Charty 77, aby upozornila na deficit dodržiavania ľudských práv v Československu. Koncert predčasne ukončili. Je vám to povedomé? Metódy minulých totalitných režimov sa zjavne ničím nelíšia od metód ich dnešných prívržencov. Nesmieme na to zabudnúť, máme ich už takmer pri moci.
Príbehy ľudí ako sú Zuzana Števulová a Zuzana Čaputová by mali byť pre nás zdrojom hrdosti na Slovensko, pre vlastencov-rodoľubov zvlášť. Namiesto volania po minúte ticha pre vojnového zločinca by mal poslanecký zbor žiadať aspoň hodinu nahlas práve pre nich. Ich ceny totiž vypovedajú o problémoch Slovenska viac, ako to kedy dokázal slovenský parlament a vláda dohromady.