Pred niekoľkými dňami som bola na vernisáži bratislavských fotografií Hany Fábry. Celkom bez okolkov konštatujem, že okrem spomínanej knihy slávneho fotografa nepoznám komplexnejší a pravdivejší obraz milovaného mesta, ktorému sa bohovia v moderných dejinách rozhodli vyplaziť jazyk. Pravdaže, to je len metafora: v skutočnosti mu ho vyplazujú tí, čo v ňom žijú, a tí, čo o ňom z mocenských pozícií rozhodujú, akoby boli námesační.
Dakedy v 80. rokoch som počúvala rozhovor so sovietskymi robotníkmi pracujúcimi na Hradnom vrchu. Na otázku, ako sa im páči súčasná Bratislava, robotník odpovedal, že úžasne – naposledy na pravom brehu Dunaja videl len sady a teraz tam vyrástlo prekrásne socialistické sídlisko.
Akosi podvedome som voči nemu pocítila odpor, znenávidela som megalomanské budovateľské vášne, betón, Nový most, obludu budovy súčasného parlamentu. Vtedy som sa asi nazdávala, že „pokrokárska“ bezohľadnosť je prívlastkom komunizmu a keď ho nebude, prvoradá prestane byť len „užitočnosť“ a do popredia sa dostane úcta k prostrediu, ktoré nás obklopuje.
Prázdniny sme zvykli tráviť v slovenských horách a na túrach nás poburovali odpadky pri parkoviskách alebo turistických chodníkoch, zosmiešňovali sme megalomániu papalášskych hotelov hyzdiacich panorámu hôr a potichu sme si popiskovali Krylov refrén „z chyže pod horama hotel Panorama buduji…“ Hovorili sme si, že zas je v tom ten komunizmus a ja som snívala, že keď nebude, celá naša príroda bude ešte krajšia a že po horách a dolinách zakvitne kvet, ktorý lásku nám dáva a človek sám bude svoju prírodu chrániť a že tento text piesne Karola Duchoňa nebude vyznievať len ako podlízavá propaganda a výsmech.
Ibaže také jednoduché to nebolo. Nemuselo uplynúť ani štvrťstoročie od novembra 1989, aby bolo jasné, že zmena režimu nemusí znamenať zmenu pomerov. Ak Kállay zachytil okrem iného likvidáciu dvoch tretín historickej Bratislavy, výstava na Malej scéne na Dostojevského rade mala špeciálnu pasáž venovanú nedávnemu pochovaniu PKO.
Niet divu, že sa na vernisáž nemohli dostaviť poslankyne či poslanci, ktorým bol PKO dobrý len dovtedy, kým sa potrebovali dostať na poslaneckú stoličku. Ale i to by bolo ešte povzbudzujúce, keby bola táto kauza jedinou bolesťou, na ktorú sa človek musí pri dokumentovaní zmien dívať.
Oveľa horšie je uvedomovať si, že dobre mienený povzdych záchrancu Bratislavského hradu o tom, že Slováci si musia vypestovať vzťah k svojim pamiatkam, sa nielen nenaplnil, ale sa stal odrazom oveľa širšieho fenoménu: Slováci si nedokázali vypestovať vzťah k sebe samým. Pohľad na ničenie miest a prírody je pohľadom do zrkadla krajiny, v ktorej základným životným pocitom je pocit kráčania po roztrieštenom skle.