V roku 1576 založili v Modre hrnčiarsky cech, ktorého zakladateľom bol Andreas Mainholt. Dokazuje to pečať vyrobená Lukášom Richterom v Kremnici roku 1576. Hrnčiarmi v majnholdovskej rodine boli dedo, otec, brat, dokonca aj pradedo, remeslo sa odovzdávalo z pokolenia na pokolenie.
Celý život majstra Emila Majnholda úzko súvisí s Modrou. V tunajšej dielni strávil svoje učňovské a tovarišské roky, vyučil sa za „kruhára“. Spod jeho dlaní vychádzali džbánky, tanieriky, mliečniky či misky rôznych veľkostí. Vynikal tým, že vedel vytočiť neuveriteľne tenkostenné predmety.
Starý pán Majnhold bol „pojem“, doma ani v zahraničí ho nebolo treba predstavovať, vari najlepší „kruhár“ v Európe. Postavil manufaktúru na výrobu úžitkovej, dekoratívnej keramiky, ktorá dostala názov Ľubietovská majolika, sám ju viedol. Výroba trvala do roku 1965. Vtedy sa rodina presťahovala do Modry-Harmónie, do vily Szondra, a pán Majnhold sa zamestnal v Modranskej majolike.
Počas svojho aktívneho života spolupracoval s mnohými českými i slovenskými výtvarníkmi – s Dagmarou Rosůlkovou, Evou Trachtovou, Ľubomírom Jakubčíkom, Zdenom Majerom či Mariánom Polonským, s ktorým vytvorili nádhernú záhradnú keramiku.
Jeho láskou však zostala po celý život úžitková, kuchynská ľubietovská keramika. Vytvoril osobitý štýl dekorovania. Jeho svietniky, mliečniky a krčahy sú známe typickými malými zaľúbenými vtáčatkami zasadenými do malého venčeka či srdiečka. Vytvoril svojský štýl, ktorý dodnes s výnimkou jeho syna nik nenapodobnil.
Emil Majnhold mladší sa narodil v Ľubietovej a hneď pričuchol k remeslu. Takmer by sa dalo povedať, že mal hlinu za nechtami od malička. Mal aj svoj malý hrnčiarsky kruh, na ktorom sa učil krútiť, celý jeho život je pokračovaním tradície či zababraný od hliny.
Podobne ako otec spolupracuje s ÚĽUV-om, neskôr pracuje v Juvente, kde okolo seba zhromaždil mladých nadšencov pre keramiku. Viacerí z jeho žiakov sa jej dodnes venujú. Vlastne je jediným „pravým“ ľubietovským keramikárom. Námety čerpá zo starých ľubietovských vzorov, ktorých je neúrekom.
Ovláda staré remeslo maľovania kukučkou a husím brčkom. To, že jeho taniere, misky či džbánky máme tak radi, hádam nespočíva len v jeho šikovnosti a zručnosti, ale aj v chápaní tradície a zodpovednosti voči nej.
V duchu hesla na niekdajšej budove Modranskej majoliky: Chráňme si dedičstvo našich otcov. Okrem tvorby opatruje všetky dôležité písomnosti, fotografie a spomienky na svojich predkov, slávnych keramikárov.
Druhý júnový víkend je v Pezinku venovaný keramikárom. V našej knižnici v piatok otvoríme výstavu Emilovi Majnholdovi mladšiemu. Príďte si s nami zaspomínať, príďte sa pozrieť na jeho vtáčky, „špasáky“ a misky či vypočuť si, ako jeho taniere a džbánky pekne zvonia. Keď sme výstavu inštalovali, Emil mi na nich zahral!