Hovoríme však o oblasti ľudského ducha, ktorá sprevádza ľudstvo po celé tisícročia a významne ovplyvňuje jeho existenciu. Filozofické myšlienky nestarnú, zachovávajú si svoju pôsobnosť i platnosť. V istom zmysle tie najstaršie sú rovnako významné ako tie najnovšie, ktoré dnes prechádzajú nevyhnutnou previerkou času.
Zdá sa síce, že dnešný svet konštituujú a ovplyvňujú úplne iné názory, ale iba do určitej miery. Najťažšie je pochopiť, že filozofické koncepty nezávisia len od povahy problému, ale aj od bezprostrednej životnej situácie človeka alebo spoločnosti, ktorá si význam tohto majáka často bezprostredne uvedomuje iba v najťažších chvíľach.
K pôsobeniu pána profesora Jaroslava Hrocha z Masarykovej univerzity v Brne, ktorý zodpovedá všetkým týmto hrdým predpokladom a ktorý nás navždy opustil 17. júna 2016, sa však bezprostredne pridružil rozmer jeho osobnosti. V styku s okolím bol vždy nesmierne skromným a trpezlivým poslucháčom, motivovaným najmä úsilím pomôcť a poradiť.
Iste k tomu prispela aj jeho hlbšia orientácia na problematiku hermeneutickej filozofie, ktorú skúmal a trpezlivo vysvetľoval od najstarších antických a kresťanských čias až po dnešok, a ktorej východiskovým programom je porozumenie. Základ jeho činnosti v posledných rokoch spočíval v súčasnej anglo-americkej filozofii, ktorú rozšíril aj na oblasť estetických problémov.
V rade nesmierne cenných publikácií predstavil brilantný náhľad do súčasnej situácie v oblasti. Ak sa k tomu priradí i jeho láska k hudbe, literatúre a poézii, môže si každý živo predstaviť, že stretnutie s ním bolo vždy nevšedným zážitkom.
Žiaľ, jeho posledné roky, ako to už niekedy býva u nesmierne inšpiratívnych ľudí, boli poznačené závisťou, ba až zničujúcou nenávisťou, dokonca dokázanou trestnou činnosťou kolegu, ktorý sa mu vyhrážal nielen vraždou, no aj fyzickou likvidáciou jeho najbližších.
Nevraživosť, ktorá podľa môjho názoru pramenila z jeho úspechov a charizmatickej osobnosti, sa ani akademickej obci celkom nevyhýba. Ale neviem, či by jej niekto iný vydržal až toľko a v natoľko surovej podobe. Istotne to k jeho zdraviu neprispelo. Musel dokonca opustiť svoju katedru i fakultu. No našiel bezprostredne podporu na susednej, dokonca sa stretol s hlbším a ľudským pochopením, ktoré si nesmierne vážil, aj na Slovensku.
Naše prostredie vždy vnímal s láskou a porozumením, aktívne v ňom pôsobil, nezištne mu pomáhal v každom smere. Nechcem si ho nijako privlastňovať, no v jeho prípade môžem zodpovedne a s úctou povedať, že nás v týchto dňoch opustil aj „náš“ veľký filozof, profesor Jaroslav Hroch. Zbohom, Jaroslav, priateľ môj! Nezištný a láskavý! Múdry a vzdelaný! Dobrý a vzácny!