„To je kúlové (opäť z anglického slova cool), tu by som chcel žiť! Veď to je úžasné, žiť v Nenávisti!“ spontánne zvolal jeden z mládencov. Nikomu ani nenapadlo, že ide o miestopisný a starý slovenský názov, dokonca s presným významom, teda odvodeným od slova „hať“, čo predstavuje malú hrádzu, napríklad na potoku, alebo jednoducho nejakú ohradu, zábranu, prekážku.
Drobná, úsmevná príhoda istotne odráža najmä premeny kultúrneho prostredia, v ktorom žijeme a v ktorom sa pohybujú mladí ľudia. No zároveň naznačuje aj to, ako rýchlo istý (ne)správny uhol pohľadu dokáže zmeniť náš celkový náhľad a chápanie súvislostí.
Keď sledujem demonštrácie zamerané na odstránenie ministra či odvolanie premiéra, nemôžem sa ubrániť podobnému dojmu. Vidím na obrazovke dav spokojne a oduševnene kráčajúci pod transparentom „Kaliňák do p..e!“, navyše v početných tričkách – no ako na potvoru! – práve vo farbách Islamského štátu. Dosť ma to stiesňuje, priznávam.
„Potkan, vylez von!“ kričí dav na premiéra alebo ministra pred ich príbytkom. Čo keby naozaj vyliezol? Čo by sa stalo? Zabili by ho hneď ako zlého diktátora Muammara al-Kaddáfího, alebo by mu pred tým „iba“ nežne a takpovediac zamatovo odovzdali petíciu? Nie sú to azda, i keď už Richardom Sulíkom (SaS) navždy odsúdení, tiež iba ľudia? Kde je to kresťanstvo, spolucítenie a istý rešpekt voči blížnym, ktorým sa organizátori tejto hystérie inokedy tak vehementne oháňajú?
Ach, ako rýchlo možno dnes takúto priehľadnú „kresťanskú šupku“ či masku zo seba zlúpnuť! Úplne stačí, ak hockoho chýrečný znalec kanonického práva Igor Matovič z OĽaNO, dokonca priamo v parlamente a v priamom prenose, označí jednoducho za „diabla“. No voči človeku takto azda nie, ale voči diablovi? A prečo by nie? A prečo by nie aj inokedy a inde?
Vedľa neho pokojne stojí a pridáva sa znalec svetského práva Daniel Lipšic (Nova) napriek všetkým princípom, ktoré by mal poznať, ovládať, a najmä dodržiavať. On azda jediný medzi nimi nemôže povedať, že „nevie“. A tak ho človek vidí, ako sa tam zneistene a nadmieru trápne vytŕča, iste so zahorknutou pachuťou v ústach, a bez zábran pokračuje v tejto ceste v odtrhnutom vagóne.
Koľko bolo nedávno pohoršenia a kriku nad škaredými slovami, nad sprostými nadávkami v knihách alebo v divadlách, všetko našich i cudzích autorov. Dnes ich nik ani nespomenie! Umelci, herci, gymnazisti to nesmú!
Ale my, teda akože lepší a statočnejší, už áno! Ak by som dnes našiel na niektorej slovenskej osade nápis HATE FREE (bez nenávisti), preložil by som ho tiež zle, ale tentoraz úplne bez rozpakov: Bez hatí! Bez zábran! Len smelo do toho, páni! Vitajte v Nenávisti!