Napríklad v Bratislave sa pred komplexom Bonaparte každý pondelok rozdávajú nielen tričká vo farbách Islamského štátu, ale už aj párky v rožku. Akoby podľa starého a takmer zabudnutého slovenského hesla: „Kto do teba „hot“, ty do neho „dog“!“
No popri týchto nesporných pozitívach a sociálnych výhodách, ktoré sa tu nezištne vynárajú pre hladné a nezaodeté širšie ľudové vrstvy, nemožno poprieť, že v poslednom čase sa tam už aj verejne mlátia poslanci Národnej rady Slovenskej republiky so samozvanými aktivistami. Vidno, že hudobné vložky s povzbudivými umeleckými pesničkami už jednoducho nestačia, potrebujú spontánne doplniť tvrdšími údernými tanečnými kreáciami ako soľ. Alebo ako miestami hokej či futbal.
Je to pochopiteľné. Veď v Banskej Bystrici sa už veľmi tancovať nesmie ani na medzinárodných tanečných festivaloch. V amatérskych divadlách Horehronia sa nesmie nadávať. Spisovatelia už musia písať iba slušne, a to dokonca všade a všetko, aby ich náhodou nevylúčili z povinného čítania. Mladí ľudia, aspoň podľa nedávnej verejne propagovanej akcie, by mali jedávať už iba hygienický (rozumej: zabalený v alobale) kebab alebo falafel, a to vraj preto, „aby neboli ako Fico“.
Tým sa však všeobecná mravnosť nekončí. Deti opäť bude nosiť bocian, napríklad bývalý bocian Kristián z KDH. Len v Bratislave asi menej, lebo tu si ho ľudia často plietli s americkým bombardérom B-52, najmä keď v meste pod vedením KDH úplne náhodou vyhorel amfiteáter a pomerne ťažké zásahy dostalo aj PKO. To bola, ešte za primátora Andreja Ďurkovského, taká budova na rôzne kultúrne účely, pokojne stojaca na nábreží.
Ale odkedy náboženská a etická výchova takmer úplne zo škôl vytlačili estetickú výchovu, zdalo sa, že mravnosti bude na Slovensku ešte stále dosť aj na export. Ale nie je. Príliš sa ňou plytvalo. Akosi sa vymíňala. Na bociana sa zrejme nedalo úplne spoľahnúť, preto nasledovali pochody za rodinu, proti umelému oplodneniu, proti potratom, proti antikoncepcii, proti… Až celé KDH akoby mimovoľne prepochodovalo okolo parlamentu a dnu sa, naopak, dostala jedna skutočná rodina, dokonca o niečo početnejšia ako iné. No súčasne aj iná, evidentne lepšie pochodujúca skupina, zatiaľ v oveľa ťažších topánkach.
Najväčší mravný vzor, ktorým Slovensko doteraz disponovalo, sa aspoň podľa bulvárnej tlače vraj ukryl do sprchy s vlastnou hovorkyňou. Neviem, či tomu môžem veriť. Veď čo by tam s ňou robil, ak je to mravný vzor? Koľko podobných dôkazov sa ešte zmestí k babke na povalu? Ak nemám veriť tomuto a tomuto, čomu potom veriť môžem? Nie sú predsa len čisté hriechy dnes už tou poslednou cestou, ako dospieť k cnosti?
Veď už prebiehajú ďalšie, i keď čoraz menej veľkolepé pochody. S hudbou, s párkami i (mimo)parlamentnými fackami. Akoby upomínali na myšlienku nemeckého štátnika Otta von Bismarcka: „So zákonmi je to ako s párkami. Je lepšie, keď nevidíme, ako sa robia!“