Už dávno niet pochýb, že nie je pokrokovým, civilizovaným prvkom Turecka. Nielen z hľadiska toho, čo všetko robí pre konsolidáciu vlastnej moci, od väznenia novinárov po podporu Islamskému štátu voči Kurdom. Označiť ho za autokrata má ešte stále diplomatický tón. Počas posledných volieb, o ktoré teraz opiera svoj mandát a postavenie v očiach verejnosti, sa neštítil v boji o moc zastrašovať hrozbami teroristických útokov a po krajine sa množili obvinenia z volebných podvodov takmer lukašenkovskej tradície.
Proti armádnemu puču si úplne nepokryte zavolal na obranu do ulíc masy ľudí. Prihováral sa im slovami, že treba rešpektovať vôľu ľudu a jeho demokratického hlasu a nech vyjdú do ulíc „nárokovať si svoj štát“. Rešpektovať vôľu ľudu zabudol, keď pred pár rokmi námestia Istanbulu a Ankary zaplavilo tri a pol milióna ľudí de facto proti nemu, požadujúc liberalizáciu verejného života, slobodu slova, médií a sekulárny štát. Vtedy na nich poslal vodné delá a ostré náboje, teraz „vôľu ľudu“ využil ako živé štíty proti pučistom.
Reakcia EÚ akosi nikde, okrem pár komuniké pripomínajúcich skôr modlitby adresované kolektívnemu adresátovi, s prosbou, aby sa situácia čo najskôr ideálne sama od seba zastabilizovala. A to Turecko je, najneskôr od podpísania hanebnej dohody o „výmene“ utečencov, významným spojencom.
Erdogan pritom šikovne zneužil situáciu a okrem pučistov urýchlene odpratáva nepohodlné hlasy, umiernenú a sekulárnu časť spektra opozície v radoch armády, súdnictva a médií. Samotný Fethullah Gülen, vplyvný intelektuál žijúci v exile, ktorého Erdogan obvinil z organizácie puču, bol dlhodobo protiváhou voči islamistom. O koho sa bude opierať po týchto čistkách? O islamistických fundamentalistov pripravených odrezávať hlavy?
Verbálne už klesá na ich úroveň. Chcel by znovuzavedenie trestu smrti. Ten väčšina civilizovaných krajín odmieta nielen preto, že podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa právo na život zaručuje za každých okolností, že vždy môže prísť k omylu a o život môže prísť nevinný človek. Ale aj preto, že trest smrti je o to nehumánnejší, že sa udeľuje človeku, ktorý už je v rukách spravodlivosti. Je prejavom civilizovanosti neklesnúť pri výkone trestu na úroveň vinníka. Mnohí diktátori v minulosti chceli zaviesť trest smrti, no zadržal ich v tom obyčajný racionálny strach, že jedného dňa ho aplikujú na nich.
Puč sa síce nemusel vydariť, no Erdoganovo arogantné správanie v reakcii naň môže byť začiatok jeho skutočného konca. Islamisti nie sú najlojálnejší spojenci, obyvateľstvo nebude korupciu jeho rodiny a straníckych kolegov tolerovať navždy, ani západné veľmoci jeho podporou Islamskému štátu. Erdogan by si to s tým trestom smrti mal dobre rozmyslieť, lebo ako sa hovorí, kto čím zachádza…