Slovenské vitamíny

V sobotu som sa vrátila z Bruselu. „Uzavrela“ som Týždeň Slovenska v Európskom parlamente, určený pre našich aj zahraničných prekladateľov zo slovenčiny a do slovenčiny. Predo mnou mali tú česť Jana Cviková - Ústav svetovej literatúry SAV, Vladimír Bužek – Centrum pre výskum kvantovej informácie, Fyzikálny ústav SAV, Ondrej Prostredník - EBF UK Bratislava a Alexandra Jarošová - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV.

26.07.2016 16:00
debata (2)

Nevedela som si predstaviť, čo budem hovoriť. Keď mi Jana Cviková na loďke po kanáloch v Bruggách hovorila, ako svedomito sa pripravovala, zľakla som sa, že možno sklamem niečie očakávania. Veď od spisovateľky asi vedeckú prednášku nik nečaká, ale čo čaká? A vôbec, čo by mala a mohla spisovateľka povedať v parlamente prekladateľom?

Sediac skoro ráno na terase nad Bruselom napísala som si do zápisníka: „… na počiatku bolo slovo“, ale aj že bolo u Boha, a pár poznámok o Babylonskej veži, urobila si poznámku o tatkovi Vincovi, jeho vstupe na slovenskú literárnu scénu v šesťdesiatych rokoch, o našich výborných spisovateľoch, ktorí debutovali zároveň s ním. Nesmiem zabudnúť na Modru a svoju mihalkovičovskú rodinu, na Trnavskú skupinu, ani rozhovoriť sa o svojich spisovateľských kolegoch, ktorí tu so mnou nie sú, povedať o rodine, o tej sú moje knižky.

O Maďarsku a Francúzsku, aj tam sa cítim ako doma, a zdôrazniť, že som doma takmer všade, kde si dám dolu čiapku, no najviac v našej Modre, krpatej bodke kdesi na úpätí Malých Karpát, kde to poznám dôverne, kde to pozná mňa, odkiaľ poznám všetky pesničky, výšivky, pikotky aj mešterky, kde sa večer čo večer očko po očku priháčkovávam k svetu.

A ozaj zdôrazním, že mám rada jazyk, všetky jeho polohy a podoby, že mám rada dialekt, žargón, slang, argot, deminutíva, expresíva, pejoratíva, že mám rada reč v písomnom aj slovnom prejave, ušami i očami, najmä však srdcom, a že sa to hneď pozná, že literatúra a vôbec umenie by sa mali servírovať povinne celému svetu – hlavne dnes – ľuďom začínajú chýbať ako dôležité stopové prvky, ako nejaké vitamíny, a bez tých človek ochorie, ba môže aj zomrieť.

To, že pesnička sa spieva a rozprávka sa rozpráva, a kto sa rád díva, krásne veci spoznáva, že keď deťom neukrojíme my veľkí, nik im neukrojí, a ten krajčisko im bude večne chýbať.

Podobne ako keď môj strýco Šaňo hovoril o tom, ako každý deň cvičí na trúbke a vydržiava tóny, lebo niekedy sa možno od neho bude čakať ten jeho jeden jediný tón, na ktorý možno nikdy ani nepríde. Ale čo keď náhodou a čo keď ten jeden jediný svoj tón pokazíš? Veď to je akoby si si pokazil celý život!

Napokon som si nezapísala takmer nič, ale toto všetko som na svojich slovenských a zahraničných poslucháčov vypálila, celý svoj ustráchaný zásobník. Hovorila som o ženských autorkách, feminizme aj prekladoch, o náboženskej zmierlivosti, o mužovi fyzikovi a svojom vzťahu k svetu aj o láske k jazyku. Na konci som mala pocit, že ten svoj jeden tón som zahrala dobre a zrozumiteľne a urobila bodku za Týždňom Slovenska v Európskom parlamente. Vďaka za pozvanie!

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #literatúra #feminizmus