Vždy, keď premýšľam nad tým, prečo politici radšej šíria zlo ako dobro, zvlášť ak ich to dobro nič nestojí, vychádza mi z toho, že to nielenže nie sú dobrí politici, ale ani dobrí ľudia. Veď konať dobro je okrem uplatňovania kresťanských hodnôt, ku ktorým sa Robert Fico, Béla Bugár i Andrej Danko tak vehementne hlásia, zároveň i príjemné pre všetky zúčastnené strany.
Je dobrým zvykom, a to najmä v krajinách, ktoré sa nemajú čím hrdiť, pokiaľ ide o postoj k menšinám vrátane tej „gay“, že zahraničné ambasády pokrokových štátov počas konania LGBTI demonštrácií podporia myšlienky rovnosti aj tým, že na priečelia svojich budov zavesia dúhové zástavy. Tie zaviali aj na troch desiatkach veľvyslanectiev počas budapeštianskeho pochodu, medzi nimi aj na slovenskej ambasáde. V teplej komunite u nás to pred dvoma mesiacmi vzbudilo úctu i nadšenie. Nie tak v komunite „kresťanských“ politikov. Premiér Fico sa vyjadril, že dúhová vlajka na našom veľvyslanectve je neprijateľná. Argumentoval pritom humorným vyhlásením, že „Slovenská republika je demokratická krajina, ktorá nie je viazaná na žiadnu ideológiu, náboženstvo a ani nepreferuje žiadne skupiny obyvateľov“.
Líder SNS Danko bol okrem „tragédie“ s vlajkou zrútený aj zo záštity ministerstva zahraničných vecí nad bratislavským Dúhovým Pride 2016, ktorý sa konal minulú sobotu. „Hlboké sklamanie“ hlavného miestneho národniara „nad konaním štátneho tajomníka MZVaEZ SR a splnomocnenca vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ Ivana Korčoka“ i „nad súkromnou iniciatívou veľvyslanca SR v Maďarsku Rastislava Káčera“ vrátilo na slovenskú pôdu závan vetrov exšéfa SNS Jána Slotu.
Rovnosť medzi ľuďmi v Desatore nie je zakotvená, ani v slovenskej ústave nie, takže sa nie je čo nášmu politickému výkvetu čudovať. Napriek tomu by sa Slovensko ako právny štát a člen Európskej únie malo k spoločným európskym hodnotám hlásiť aspoň mlčaním, keď už nie je schopné konkrétnych ľudskoprávnych činov v prospech ostrakizovaných a diskriminovaných ľudí.
Namiesto toho, aby sa slovenskí vládni politici a političky aspoň tvárili, že Slovensko je súčasťou modernej Európy oprávnene – a postoje našej ambasády v Maďarsku i ministerstva zahraničných vecí nám v tomto kryli chrbát, nahlas kričia, že opak je pravdou. Žiaľ.
Slovenským menšinám, ale nielen im, neostáva iné, ako si počkať na pre Slovensko typický premiérsky osud. Aj to však bude málo. Z trónov treba „demontovať“ celú tú stredovekú úderku. Otázka je, či ju máme kým nahradiť. Odpoveď na túto otázku je alfou a omegou budúceho smerovania tejto krajiny. Mrazí ma z nej v zátylku.