Keby domáce obyvateľstvo nebolo nesmierne láskavé, potom by tento druh istotne všade vymrel. V ľudstve by pravdepodobne prirodzeným spôsobom prevládlo bratstvo, rovnosť a sloboda. Takto však turista opancierovaný kreditnými kartami preráža nové spôsoby prežitia na miestach, kde sa to v podstate nedá.
Vlezie napríklad do podniku, kde sa vôbec nedá nikdy nič zjesť, no on sa o to tvrdohlavo pokúša, až kým takpovediac nezlomí statočne odolávajúci, neochotný a zamračený personál. Priotrávený nezdravou stravou a príšernými nápojmi potom vyhľadáva čudné pamätihodné miesta, na ktorých veru vôbec nie je nič zaujímavé – veď sú tu spravidla už po celé stáročia a asi tak raz za dvesto rokov ich niekedy niekto obhádže novou maltou.
Najviac o svete vedia jednoznačne americkí turisti, lebo sa ma nikdy nepýtali na nič iné, len na to, kde je najbližší „mekáč“. To mi prichodí nanajvýš zaujímavé, lebo ten je v Bratislave takmer všade. Preto aj znalosť môjho rodného mesta je v ich prípade zúžená na niekoľko sto metrov. Za posledných dvadsať rokov sa ma iba jeden spýtal, kde je Hrad. Ale určite to bol nejaký osamelý vlk alebo inak neprispôsobivý jedinec, ktorý v detstve trpel a bol zneužívaný. Alebo prinajmenšom zažil niečo podobné, ako je napríklad nevychladená kola či kino bez klimatizácie.
Veľmi rád stretávam Talianov, lebo sa zaujímajú o živú krajinu. Napríklad koľko máme nezamestnaných. Naše čísla ich nadmieru upokojujú, lebo u nich je to zrejme dosť podobné. Horúce dni, no v podstate aj lacné a dostupné alkoholické nápoje môžu však letoru niektorých turistov veľmi rýchlo zmeniť. Ako mi pred pár dňami intenzívne dokazoval postarší Brit, ktorý nadobudol dojem, že som ho v obchode so suvenírmi predbehol.
„V civilizovaných krajinách ľudia stoja v rade a nepredbiehajú sa!“ dohováral mi. S tým som súhlasil, lebo je to večná aj svätá pravda. Hrdo mi svojou postaršou krehkou telesnou schránkou zatarasil východ. Vysvetlil som mu, že som sa ničoho nedopustil, lebo v obchode sú dve predavačky, a keď sa niekto dohaduje s jednou z nich, potom ďalšieho zákazníka prevezme tá druhá. Trochu ho to zmiatlo a skormútilo, takže mi naznačil, že môžem odísť. Poučil som ho, že takáto možnosť je pre mňa vonkoncom neprijateľná, lebo v tejto krajine som ja doma, no on je mimoriadne vítaný a vzácny hosť.
Ak by som vôbec niekedy z tohto obchodu odišiel, bolo by to možné iba vtedy, ak by on vyšiel prvý. Inak bude mojím osudom umrieť medzi príveskami na kľúče s príťažlivým a vtipným nápisom Bratislava. Také nikde inde na svete nie sú! Nuž darmo, turisti sú niekedy láskaví, inokedy hašteriví. V podstate sú ako malé deti. Až keď sme turistami niekde u nich my, zistíme, že sa v ničom od nás nelíšia.