Oba štáty porušujú rozpočtové pravidlá eurozóny od roku 2009. Madrid mal pôvodne znížiť deficit pod tri percentá už v tomto roku, ale dlhší čas bolo zrejmé, že sa to nestane. Portugalský deficit sa mal dostať pod trojpercentnú hranicu vlani, nakoniec skončil na 4,4 percenta. Podľa európskych rozpočtových pravidiel mala Európska komisia na obe krajiny uvaliť pokutu. Nakoniec sa im však rozhodla dať na nápravu dodatočný čas. Keďže ostatné členské štáty eurozóny do stanoveného termínu nevzniesli výhrady, nateraz trestu unikli.
Rozhodnutie bolo politicky kontroverzné. Podľa rozpočtových jastrabov zmyslom sprísnenia fiškálnych pravidiel bolo, aby sa hrozba pokuty stala hodnovernou. Neuplatňovanie trestov však hodnovernosť oslabuje – a tým podkopáva inštitucionálnu architektúru eurozóny.
Prevážili však iné argumenty. Uvalenie sankcií do výšky 0,2 percenta HDP by bolo politicky necitlivým krokom. Portugalsko a Španielsko prešli hlbokou hospodárskou recesiou. Opatrné oživenie ekonomického rastu a zamestnanosti, ktoré v posledných rokoch zaznamenali, sa EÚ snaží prezentovať ako dôkaz, že jej recepty na krízu fungujú.
Druhou stranou je kopenie sociálnych problémov a z nich vyplývajúcej politickej nestability. V Lisabone i Madride silnejú hlasy volajúce po radikálnej zmene politického kurzu. A hoci sa nateraz zdá, že v Španielsku si moc udrží politický establišment, vláda nebude stabilná. Sankcie by tak iba posilnili hlasy kritikov súčasného smerovania EÚ – a to si neželá Brusel, Frankfurt ani Berlín.
Druhý dôvod je však hlbší. Menová únia je dnes polofunkčným systémom. Nemá mechanizmy, ktorými by dokázala vyrovnávať rozdielnu ekonomickú dynamiku jadra a periférie: nemá systém „federálnych“ transferov, financovaných zo spoločného rozpočtu.
Pri nízkej mobilite pracovnej sily a neexistencii spoločných nástrojov sociálnej politiky (diskusie o európskom poistení nezamestnanosti nie sú ani len v politických plienkach) ostáva riešenie sociálnych problémov na bedrách členských štátov. Nemá spôsob efektívneho riešenia verejných dlhov periférie (pozri Grécko). A bez funkčnej bankovej únie nedokáže udržať jednotnosť finančného trhu. Dôsledky pociťuje opäť najmä periféria.
Jedinou reálnou oporou eurozóny je dnes Európska centrálna banka. Zatiaľ. Okrem nej má len súbor pravidiel pre riadenie fiškálnej a hospodárskej politiky, ktorých dôsledky sú skôr kontraproduktívne: ekonomicky aj politicky.
Tvárou v tvár realite tak eurozóne neostáva iné, ako ich ohýbať, obchádzať a voľne interpretovať. Druhou možnosťou by bolo ich zmeniť, a dotvoriť fungujúce časti menovej únie. Na to však neexistuje politická vôľa.